Hornokysucká stovka

18.05.2020
hornokysucka-stovka

Také logické, asi 110-kilometrové kolečko okolo horného toku Kysuce. V najzápadnejšej jeho časti aj okolo jej prameňov, v najvýchodnejšej štart a cieľ v Čadci. Pohraničné Moravskosliezske Beskydy a Turzovská vrchovina na severe, Javorníky na juhu. Až na výnimky dobre značená trasa, (prevažne červenou), až na výnimky výborne behateľné chotárne cesty pomedzi samoty a viesky. Ponúkal sa aj čisto „červený variant“, ale trošku kratší a bez škodoradostnej provokácie na zabarikádovaných hraniciach :-) Ponúkali sa aj iné názvy ako Turzovská alebo Čadčianska stovka. Lenže Turzovku z trasy ani nevidno, aj keď sa to celé okolo nej točí. A to druhé sa zase zle vyslovuje :-) Napadnú niekomu ešte iné názvy? Dajte vedieť!

Inak ideál na potrénovanie počas koronálnej blokády sado-maso podujatí, keď sa indi-vindi projektom darí. Keď k tomu pridám ideálne bežecké počasie, čo viac chcieť? Tu je teda správa, ak by sa chcel niekto inšpirovať – ako si to vychutnali traja v jednej osobe. Oproti VF100 ( TU ) organizátor a účastník pribrali aj navigátora – predsa len, sčasti neznáma zem. Takže by sa to vlastne znovu mohlo volať aj Schizofrenická stovka :-)

Takže, ide sa na to: ranné príšerie pred piatou, pred stanicou v CA – výnimočne požičané auto dúfa, že tam bude aj večer po návrate tých troch šialencov. Lebo O zistil, že od prvého do posledného vlaku to nedajú, ale zase U frajeril, že za vidna v pohode a odmietol vziať čelovku. Vlhká hmla a máličko nad nulou, takže poriadne svižný rozklus do Rakovej, na začiatok červenej značky. Chodníček popri Kysuci spoľahlivo vedie kroky, necelá polhodinka, navigátor si to načítal z mapy. Po intenzívnych dažďoch, ale po predošlom dlhom suchu je legendárne kysucké blato akurátne – nepráši sa, ale ani sa to nelepí na nohy.

Z Rakovej ku Korcháňovcom cez kopce, značka v pohode – tam, kde ju bolo kam nakresliť. Aj tak sa treba dobre pozerať na každej križovatke, a tých je tu požehnane. Lenže čo na zahmlených lúkach a rúbaniskách (kde sa cesty rozbiehajú akosi ešte častejšie? Len intuícia vedie. Navigátor aj tu frajerí, že to má načítané, mapu nevzal. Takže zo tri kufrovačky za hodinu. Jedna taká poriadna, dobrých 20 minút hľadania značky medzi Bzdivonkou a Kukoľankou. Navigátor pobehuje, zvyšní dvaja nadávajú. Nakoniec našiel, aha:

Odškodnenie? Vraj z Kukoľanky našiel na mape skratku priamo na modrú, k chate Dolina, aby lenivci nemuseli schádzať až dole ku Korcháňovcom. Že ju v reále nespoznal, zisťuje až u Korcháňovcov, samozrejme.

Jeden postreh mimo témy: cestou je aj chata Zadubanka, čo je na pre tento kraj najlepší názov. Lebo tu žije veľa zadubených vypatlancov – pod každým kríkom taký bordel, že krásne vidno kto to tam hádže. Plus plechovky od energeťákov okolo ciest. Hlavne, že chalupy majú vypipľané, prasatá.

Korcháňovci = prvá výnimka z farby značky: modrá pod Veľký Polom, na hranicu. A nad chatou Dolina ďalšie blúdenie, lebo veď načo mapu brať... Obrovské rúbane a intuícia maká naplno. Nakoniec to inteligenti trafili, z opačnej strany :-) Lebo hmly ostali dole, nad hlavami tiež modrá, aspoň vidno do krajiny. Potom už navigačná pohoda, vlastne až do konca. Hraničné kamene nedajú zle odbočiť a od chaty Kmínek už to tí traja frajeri poznajú.

Veľký Polom si teraz svoje meno zaslúži, preliezačiek je tam požehnane. A ak nie sú tie, tak chodník pretína veľa pramenísk s kvalitným blatkom. Až pod Malý Polom, kde vychádza na lesnú cestu. Ale chodník veľmi pekný, hadí sa väčšinou po severnom svahu popod hrebeň divokým lesom, alebo priamo po hranici, po hrebeni. Len vyžaduje časté zmeny tempa.

Potom až po Klokočov – Konečnú si účastník krochká blahom, lebo sa cez samoty a osady dobre uteká po tých ich cestách. Organizátor počíta, či to stihnú a navigátor drichme. Aj preto sa hneď za Bielym Krížom musia všetci štverať pár stoviek metrov poriadne prudko do kopca, nazad na značku. Lebo zatočila síce nenápadne, ale poriadne ostro doprava - a cesta nie.

Klokočov – Konečná: približne tretina trasy, plán bol do piatich hodín od štartu, meškanie je asi polhodinové. To tie kufre, ale zatiaľ nevadí. Prvá provokácia na hranici: z oboch strán protitankové zátarasy a guľometné hniezda :-) Ale keby len tam! Aj hocikde v lese na zvážniciach sú nastavané bariéry! Ktovie, či to tu nie je aj zamínované.

Účastník začína frflať, že už cíti nohy a chce jesť, že raňajková slanina už vyprchala. Aby držal hubu, dostáva sójový rez a musí fičať ďalej. Až na chate Kmínek nariaďuje organizátor obednú pauzu (asi 10 minút aj so státím v rade) - je to tak v polovici odhadovaného času výletu. Chlieb so syrom treba skŕmiť, kým ešte brucho funguje. K tomu pol litra čapovanej Vinei, mňam. Až niekam za Bumbálku nohy idú ako vymenené. Tu už je to poriadne civilizované – prechatované a frekventované. Viac áut ako turistov. Našťastie paralelne s asfaltkou ide mäkká bežkárska trasa.

Krátky presun do Sedla pod Lemešnou si spred pár rokov zúčastnení pamätajú ako zmes príjemných, prevažne lesných traverzových chodníkov. Tak aj je, len ťažby dreva a jej následkov je viac. Asi v polovici, na hraničnom priechode s pamätníkom SNP na tabuľke stojí: Husárik 51 km. Nastáva zúrivé prepočítavanie: je presne jedna popoludní, tempo už sa bude len spomaľovať, dáme to do ôsmej? Musíme, od Husárika po asfalte sa dá aj za tmy.

Výplaz do Sedla pod Hričovcom si zase pamätá každý, kto bol na Javorníckej stovke. Aj teraz prestávajú nohy fungovať, začína to byť morda! Aj doteraz tu boli nejaké stretnutia  s podobne vystrojenými a teda asi aj podobne postihnutými indivíduami, ale neznámymi. Tentokrát na odbočke ku prameňu Kysuce sa proti slnku črtá známa silueta – aha, Ondra Tabarka. Už boli obavy, že nikto od susedov sa tu dnes nemotá, to by bolo divné... Vraj tréningové kolečko z Karolínky (odhadom jemných 50 km hehehe). Krátky pokec a ide sa ďalej – hneď sa stúpa lepšie.

Ale len chvíľu, prichádza klasická „sedemdesiatková“ kríza. Pekné, behavé, svetlé lesy a už zas aj vlnité lazové lúky, ale krajinotvorba nepomáha. Organizátor poháňa lenivé nohy smerom k Melocíkovi, že bude kofola. Účastník ale štrajkuje a hádže sa do trávy, vraj prehádzať batoh. Odteraz sa ide na chémiu, tá putuje zozadu dopredu, nech je poruke. Prvý gel hneď do brucha a zrazu to zase ide – až tak, že Melocík už nikoho nezaujíma. Tu je zhruba druhá tretina trasy, odhad bol 10 hodín po štarte, meškanie furt len tá polhodina. Organizátor je na seba hrdý.

Asfalt k Ovsenovcom, rozryté zvážnice popod Luby do Vrchrieky a krásny úsek cez Šupíkovcov a Solíkovcov. Pred Semetešom tankovanie z rúrky v potoku hneď pri ceste – je super nainštalovaná, netreba sa zohýbať :-) Inak celá táto trasa má aj tú výhodu, že sa netreba báť smrti od smädu.

Na Semeteši pripomienka Javorníckej stovky – párminútová pohoda s kofolkou a horalkou na trávniku pred krčmou. A posledná možnosť nakopnúť sa niečím iným ako chémiou. Z kradmých pohľadov od susedného stola sa vykľuje pár, ktorý sa sem chodí aj v októbri pozrieť na stovkárov –preto im ten batôžok a zaprasené nohy pripadajú známe a nadpriadajú rozhovor. Príjemné pokecanie  a preč!

Po strmom úvode jeden z najkrajších úsekov trasy. Rozľahlé lúky so samotami, ďaleké výhľady, slnko za chrbtom sa kloní stále nižšie, predlžuje tiene a chystá si zlatú hodinku. Organizátor spomína, kade všade sa tu motal, navigátor sa preberá z kómy a identifikuje známe kopce, len ten tretí vrčí, že už nevládze poriadne pobehnúť ani po rovine.

Až po Blažkovcov takto a nasleduje posledný kruťas – strmý výšľap na Chotárny kopec. Zase sa objavujú spomienky z Javorníckej, ale tí prví dvaja už radšej čušia. No hnusné je to takto na záver, a ešte aj tie rozváľané lesy...

Hore sú lavičky, tak batoh dole a krátka príprava na finiš: ochladzuje sa už, tak najmä obliecť. Cesty dole sú čoraz menej strmé a čoraz menej rozbité. Sem-tam krátky kopček pre spestrenie, zo dve lúčne sedielka s nízkym slnkom zľava. Navigátor vstrebáva poznatky (tadeto ešte nešiel), organizátor ráta cieľový čas a účastník ich má oboch v paži, ledva šmatlá.

Husárik – takmer na chlp presne po 15 hodinách. Posledný a definitívny prestup zo šotoliny na asfalt a hybáj hnusne strmo dole do mesta, za asistencie žeravej gule, prebleskujúcej zľava pomedzi stromy. Na utlmenie protestov boľavých nôh tí traja skusmo špekulujú, koho nabudúce ešte priberú do partie, ak pôjdu blbnúť do nejakého menej známeho kraja. Asi nejakého provianťáka – zásobovača. Po ďalšej polhodinke družnej zábavy nachádzajú auto nepoškvrnené, a tak sa ešte za svetla pohodlne vezú domov. Necelá hodinka a je tu teplá sprcha.

Vstup_do_mesta,_na_semafore_svieti_oranžová.

No, fajné potrénovanie to bolo – nové štucne sú skvelé, staré bačkory vydržali, cyklistické sedemdecové bidóny namiesto kofolových pollitroviek sa osvedčili a netlačili, už len nohy dáke lepšie zohnať. Tak zas nabudúce hádam čosi, keď tých troch rozviažu z kazajky.

Rišo Pouš

Fotky Hornokysucká stovka

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Hornokysucká stovka
sherpa 18.05.2020
no paradne si si haxne pretiahol! a este aj v trojici takto to chytilo dobru stavu, vnutorne rozmluvy. 3 posahanci a les ;-). hlavne, ze si nazad v dobrom zivotnom tempe.

RE: Hornokysucká stovka
Jaraba 18.05.2020
A vraj nohy ho neposlúchajú, staroba ho kvári... Takto aj smrtku behom uštveš a budeš po horách ešte aj o sto rokov brúsiť :-D

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri