Slovensko - Javornícka stovka 2017 - Vetroplach magazin

Javornícka stovka 2017

09.10.2017
javornicka-stovka-2017

Najsevernejšia slovenská stovka, už šiesty ročník, hanba mi, ešte som na nej nebol. Ale konečne to vyšlo, tak sa v piatok večer 6.10. premotávam zo stanice cez centrum Čadce k „zéeške“ na Rázusovej. S partiou podobne postihnutých, pozliezali sme sa na peróne. Telocvičňa zďaleka vysvietená, vo vnútri to naplno žije. Hádžeme sa na posledné voľné žinenky a už je tu psychoultrapes Ursa a rozdáva francuzáky na uvítanie. Orgovia ako zmoky znášajú krmivo na kontroly, kopa rastie každou minútou, to bude obžerstvo!

 

 

Prezentácia pod lezeckou stenou: povinná kontrola povinného výstroja, nepovinný príspevok na nocľah. Parádne tričká, škoda že mám takých doma poriadny stoh, nechcem, ďakujem. Predpoveď na zajtra je optimistická: počasie bude, sneh nie. Ale bude to apríl: prehánky a teplota okolo päťky. Na behanie super.

 

 

Povrch až taký super nebude, poznáme Javorníky... Špeciálne podložie, ktoré neprepustí  napršanú vodu len tak ľahko. Trasa stovky v podstate celá po chotárnych cestách, kade jazdí od fúrika po LKT všetko a miesi blatko kolesami do dokonalosti. Keď je všade sucho, tu blato je! A po tých dažďoch posledných dní? No čo, treba obuť kopačky! Balneoterapia v cene, nik sa na konci nemôže sťažovať, že ho bolia nohy. Ale najviac sa teším na tie nechápavé pohľady miestnych, keď sa 150 šialencov ráno preženie prispatým sídliskom...

 

 

Divné pohľady hádžu ľudia už pred pol ôsmou, keď sa zlieza stádo pred mestským úradom. Potom „výstrel“ z megafónu a prvá, asi päťčlenná skupina mizne v diaľke medzi panelákmi. Toto nie je žiadny pozvoľný štart, nestíham ani zaostriť! Skúšam to s druhou skupinou (Ktorú vedie budúca víťazka ženskej kategórie!) a nestíham takisto, sakra! Už nech sme v kopci, pôjdu pomalšie...

 

V kopci sa ale šmýka, tu by pomohli len tretry. Premočený chodník strmo hore ponad vlek na lúky, premočená tráva aj hlina pod ňou, musel po nás tankodrom ostať. Ale to len kúsok na postrašenie. Lesom na Kýčeru – to je prvá osada z milióna, tak si ju asi každý zafixuje, ostatné už sa zlievajú do jednej.

 

 

Vojty a Murčovci, v podstate takto začína hrebeň Javorníkov, ale dlho sa z neho netešíme, je tu odbočka doprava, ide sa dole do Zákopčia. A hneď za zákrutou prví tajňáši cvakajú karty – a rovno jedni z najlepších slovenských ultramanov Miki s Máriom, tomu sa povie obsluha! To aby sme si to do Zákopčia neskracovali po žltej. Ešte trošku po lúkach a strmoooooo dolu do doliny, po miestami zablatenej, miestami až do podložia a hnusných šutrov vymletej ceste, no hrôza. To je inak celá prvá polovica J100: dole do jednej dediny, nazad na hrebeň, dole na druhú stranu a zas hore.

 

 

A začína pršať. Síce len prehánka, ale jedna z tisíca. Foťák do sáčku, foťák zo sáčku a tak dookola skoro celý deň. Nejde mi to z kopca, zakopávam furt. Len sa nezrakviť! Zákopčie a prvý krmelec: a nedáš si u nás niečo? Joooj, to je ešte skoro. Len dierky do karty, čipnúť čip a ide sa strmo hore. Najprv po lúke.

 

 

Z hrebeňovky červenej na Chotárnom kopci odbočka na zelenú a predlhý zbeh do Ochodnice, začína zaváľanou cestou cez rúbanisko. Nižšie je namiesto cesty niekde len vymletý rigol, normálne technická pasáž. No úchvatné, miestami je tu skál skoro ako na chodníku v Tatrách!

 

V Ochodnici druhý krmelec a dlhšia asfaltová pasáž okolo vodnej nádržky do sedielka u Klinkovcov. A stúpanie pokračuje. Na hrebeňové lúky sa dostávame pri jednom z najznámejších diel galérie v prírode. Volá sa Potvor a ktovie čo to má byť. Niekomu pripomína bojový stroj zo Star Wars, mne obludu z hororu The Mist. Kúsok za ďalším z diel, Kameňovníkom, červenú zas opúšťame kvôli tretej zachádzke do doliny, do Dlhej nad Kysucou.

 

 

V podstate je to tu až na výnimky všetko behateľné, len treba často kľučkovať - aj na rovnej ceste, kvôli obrovským bahniskám a koľajam plným vody. Ale keď si to bahno odmyslím, krásny kraj. A ešte takto v strede jesene, keď to tu priamo hrá farbami. Akurát tam, kde napadané lístie prikrýva kamene, niekedy netuším do čoho stúpam.  Ale darí sa mi „nehodiť tigra“ ani riťovku, čo mnohým zjavne nie, ako neskôr vidno v cieli... Zablatenými rukami sa ťažko obsluhuje foťák, dávam pozor fest.

 

 

Pri rozhľadni Kamenité, po výplaze od K3 v Dlhej začína konečne dlhší a súvislý hrebeňový úsek, cez cestné sedlá Semeteš a Melocík, až po odbočku dole do Makova – Kopaníc. Na Semeteši kulinárske orgie, neviem kam skôr pozrieť, nie že ochutnať. Čistá provokácia... V osade Vrchrieka dobieham Ukrajinca, moce sa ako chorá vrana, blúdi aj tam, kde fáborka visí každých 50 metrov. Preťahujeme sa až po Kasárne, kde definitívne ostáva vzadu. Inak tie fáborky, to už je dokonalé rozmaznávanie, nič iné v podstate netreba sledovať. Na dobré sa rýchlo zvyká, až som nesvoj, ak nejakú chvíľu nevidím - aj na rovnej ceste, kde ich vôôôbec netreba.

 

 

Ale ešte posledná zachádzka do doliny, na tie makovské Kopanice. Je tu jeden z mála úsekov celej trasy (aj keď krátky), kde značka ide lesným chodníkom, po mäkkom ihličí, a nie po hrboľatej chotárnej ceste. Čuduj sa svet :-) Ale potom hnusný, dlhý, nekonečne plynulo stúpajúci asfalt až po druhú tajnú „K“ v Sedle pod Lemešnou. Tam mám okamžite na nohe nalepenú Ursu so šiškou v zuboch, ale je to rozumný pes. Hneď zistí, že už sa nedokážem zohnúť a ide otravovať Ukrajinca :-) Nepochodila.

 

Nezvyklý_chodník_na_tento_kraj,_pri_zbehu_do_Makova_-_Kopaníc

 

Veľmi sme chlapcov nevyjedli, aj keď sa tvárili náramne aktívne a čosi krájali ako diví, asi keď videli foťák :-) Ide sa odtiaľto prudko do kopca, ale aj ďalší krmelec (na Kasárňach) je blízko. Za prameňom Kysuce sme už definitívne na hrebeni, ktorý opustíme až na Makyte, čiže toto tu bude behateľné. Zväčša. Aj je v tejto západnejšej časti Javorníkov akosi suchšie pod nohami.

 

 

Z kontroly zásadne do kopca, však? – No a z hotela Fran direkt po zjazdovke, uffff. Ale je to krátke a za odmenu mám pozvoľne klesajúcu desinku až na kontrolu v hoteli Portáš. Aj krajinka je tu pekná, dlho sa ide okrajom lúk. Len sa smejem z tých ľudí, ktorým sa chce rasovať bicykle a špiniť seba v tom blate. Ale je to tu označené céčkom, tak treba nie? Aj celé rodinky, no radosť pozrieť, ako viac tlačia ako jazdia.

 

 

Portáš, posledných 25km, tak dávam životabudiče a fičím v ústrety poslednému strmému kopcu, Makyte. Zas sa na rozdiel od iných teším na zmenu pohybového stereotypu. No a čo keď je to strmé a na konci? Len tri krátke superstrmé úseky za Papajským sedlom, páči sa mi to. Posledný priamo na vrchol. Inak je to cyklotrasa. Neviem či aj záujemcovia vedia, že len pre cyklotrialistov.

 

 

Pomedzi stromy horí oranžové slnko tesne nad obzorom, ale výhľad žiadny, tak z fotky nič. Valím čo to dá, nech nemusím čelovku vyťahovať pred Beňadínom. Darí sa, aj keď prekvapené kone z jednej strany a ich majiteľ z druhej pozerajú, čo za tieň sa to rúti z lesa. V lese už polotma, po lúkach samozrejme komfort.

 

Prekvapený_domorodec_nad_Beňadínom

 

Aj z poslednej kontroly do kopca? No jasnéééé! Ale mierne, po ceste. Fáboriek a odraziek na mraky, svietia v tme, tu už sa ozaj netreba báť blúdenia. Ale čert nespí! Na úplne poslednej lúke nech sa pri tyčke s odrazkou a fáborkou obzerám ako chcem, ďalších odraziek niet. Ale cesta tu je, tak idem. Jasné že zle, ale to chytro zisťujem, keď sa objavia prvé stromy a na nich odrazky nie sú. Tak prvý raz vyťahujem mapu a hneď je všetko jasné. Neskôr sa dozvedám, že som zďaleka nebol jediný, ale bez „kufra“ by sa to proste nerátalo... 500m nazad a už bez pochýb dole do Lysej. Samozrejme že najskôr sa to podobá skôr na žľab, ktorým sa prehnala lavína a stádo slonov. Ale čím nižšie, tým lepšie, až asfalt a osvetlené ulice, už som aj rád. A to už je do miestnej ZŠ chvíľka. Kosa v sprche a môže začať socializácia, vlak ide až o piatej ráno :-)

 

Osamotená_odrazka_na_tyčke_a_kam_ďalej?

 

Víťazi už sú dááávno vysprchovaní a vykecávajú pri pive. Marián Priadka zaťal poriadny traťový rekord 10:28 a odolal českej štvorke za ním. Do 70. kilometra spolupracoval so Zdeňkom Hruškom, ten ale podľa vlastných slov vytuhol a došiel na delenom druhom - treťom mieste s Jaroslavom Vichrom za 10:45. Aj to by boli traťáky oproti vlaňajšku, sakra chlapi zrýchľujú, každý rok! Lucia Dobrucká tiež posunula úroveň, dokonca o viac ako hodinu a pol (12:52)! Druhá Linda Beniačová (13:21) a tretia Klaudia Dominiak (14:27) – obe tiež rýchlejšie ako lanská víťazka. DNF si zapísalo nie veľa ľudí, zo 15?

 

 

Čo na záver? Skúsená partia orgov a kvantum dobrovoľníkov ukazujú, ako sa za málo peňazí robí veľa – preveľa muziky. Organizácia dokonalá a značenie aj pre slepých. Až na tú poslednú lúku hehehe. Ale na to máme mozog nie? Ľutujem zadné voje, to muselo dosť dlho trvať, celú výzdobu pozvešiavať :-) Len jedna rada na záver: v záujme ďalšieho posunu traťového rekordu treba obmedziť ponuku lahôdok na kontrolách, lebo toľký výber predlžuje dĺžku pobytu na nich :-) Neverím, že si aj chrti aspoň nezaslintali. Tak hádam o rok zas. A keď sa zadarí, možno budú v povinnej výbave aj lyžiarske okuliare :-)

 

Rišo Pouš

 

Fotky Javornícka stovka 2017


Diskusia




RE: Javornícka stovka 2017
Ripo 09.10.2017
Kto by chcel viac fotiek, tu: https://uloz.to/!saJDokPb32sy/j100-zip

RE: Javornícka stovka 2017
Jano 09.10.2017
Riso,toto je to,co si musel? Ale teraz mas volno,alebo?

Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2952523