Slovensko - Spomienka na Štefánik trail 2019 - Vetroplach magazin

Spomienka na Štefánik trail 2019

17.10.2019
spomienka-na-ltefanik-trail-2019

Neviem ani ako začať. Vo štvrtok som ešte mala celkom stresujúcu skúšku, ktorú sa mi podarilo (vďaka Bohu) spraviť. Domov som došla okolo 20:00, ale už sa mi nechcelo baliť, čo bola trochu chyba. Spala som deväť hodín, čo sa mi už dávno nepodarilo, tak dlho spať. Celkom ma to potešilo. Ráno, keď som si menila baterky v čelovke, som zistila, že výmena bateriek moju Silvu zabila. Zabudla som si moje obľúbené ultra tričko na intráku aj spolu s káblom na hodinky (baterka nabitá na 14%), aj s vazelinou. Výborne Majda, si talent. Zase to robíš všetko na poslednú chvíľu. Našťastie mojou záchranou bol Timo, ktorý mi požičal kábel a aj čelovku. Veľmi divné bolo byť celý deň predtým doma. Naši celkom v panike, čo si to idem urobiť :-) Je to lepšie asi, keď odchádzam ráno a nestihnú panikáriť. Mamka a jej otázka: "koľko to vlastne je kilometrov?" A jej odpoveď na mojich "144 km" bola ale veľmi povzbudivá a milá: "ty si šibnutá." Hmm, asi aj hej. Na to treba byť trochu šibnutý. No nejako som si to stále neuvedomovala. Prišli pre mňa Šályovci. Jarko s Timom. Ktorí bežali spolu ultra štafetu. Riadny rozlúčkový výbor bol. Boli veľmi zlatí mamka s ocinom. Bola som veľmi rada za ich podporu a slová, nech to prežijem :-)

 

Takže trochu (dosť) som sa rozpísala o mojom júnovom dobrodružstve. Ak by si niekto chcel prečítať, ako som prebehla hrebeň Malých Karpát a chcel pochopiť rozdiel medzi týmito fotkami, kde prvá je fotená na 80. kilometri a druhá niekde okolo 145. kilometra, tak nech sa páči:

 

 

Cesta prešla rýchlo, s Timom sme preberali taktiky, na ktorom kilometri by ma mohol dobehnúť. Bežal 80 km, ale začínal o dve hodiny neskôr ako ja. Obaja sme sa zhodli, že okolo 40. km by to mohlo byť. Chvíľku pôjdeme spolu a pôjde ďalej, veď predsa on je rýchlik a ja to chcem hlavne dokončiť. Predstavovala som si to tak, že by som to chcela hlavne dať tak, aby som nebežala aj v nedeľu. Čiže som predpokladala, že prídem za tmy.

 

Došli sme pod Bradlo. Bolo to zvláštne. Fest som sa tešila, nervózna som bola snáď ešte menej ako na zápočte z 1500-vky. A myslím si, že to najmä vďaka Timovi. Celý čas bol so mnou a počúval moje dementiny, ktoré som trepala, aby som nezačala byť nervózna. Pýtal sa ma, ako sa cítim, a hlavne vo mňa veril. Ako dokáže veľa už len to, že vo vás niekto verí, chápe čo prežívate a len tak je proste s vami. Venuje vám svoj čas. No a nebola som tam sama na štarte, aj to bolo veľmi kľúčové.

 

19:00 a štart! Páčia sa mi tieto spoločné štarty, kde sa ani nedá zo začiatku bežať, čo je taký pretlak ľudí všade, a aj tak tam bol na začiatku skoro najstrmší kopec z celej trasy(preháňam, som žena). Niekto zahlásil, že je to už skoro ako lezecká päťka. Pche, chlapče ty asi nelezieš :-) Tak sme sa zasmiali a šli každý po svojom. Dole z Bradla boli riadne zápchy a dole kopcom som musela kráčať. Vedela som, že je predo mnou behateľný úsek, no nechcela som sa odpáliť, tak som sa „zavesila“ na Miška s Miškou, o ktorých som vedela, že to majú určite premyslené na neprepaľovanie. Dostávame sa do lesa a stretám sa s Andym, ktorého poznám z maratónu Inovcom, kde mi zachraňoval moje vykŕčované lýtka a poškriabanú psychiku :-) Pripájam sa k nemu a lúčim sa s Miškovcami so slovami, že sa určite o chviľu zase vidíme.

 

Bežal s kolegom Tomim. Veľmi sa mi páčilo ich tempo, ktoré sa snažili držať okolo sedmičkového tempa aj keď po tej asfaltke sa išlo dobre. Musím sa normálne brzdiť aby som neutiekla, ale teraz viem, že som si tam veľmi múdro ušetrila sily. A taktiež sme sa mali furt o čom baviť. Andy srandičkuje, že keď to dobehnem, mám prísť do školy s medailou a už mám vyštudované :-) Dobrá voda: kofola, magnézko, sójovka a dobrá hudbička. Premazávam si oderuzvyčajné miesta a napadá ma jedno beťárstvo. Napísať SMS Timovi s textom: Chyť ma, ak to dokážeš!

 

S Tomim a Andym som sa držala do stúpania na Záruby, kde mi veľmi chutil hore kopec. A fest sa mi páčilo tam predbiehať ľudí, čo sa ale na niektorých miestach nedalo. Vytvárali sa normálne fronty ako pri pokladniach v Lidli pred štátnym sviatkom. Držala som sa jedného týpka s modrými teniskami (iba po nich som kukala celý čas a kam stúpať), ktorý mi prerážal cestu a pekne voňal :-) Predbehla som tam dve ženy. Jeden týpek mi vraví, že som druhá žena. A ja že no to isto. Ale stiahlo mi žalúdok. Do faka! Ja to prepaľujem. Ja to chcem hlavne dokončiť, nie tu niečo predvádzať, či si dokazovať.

 

Týpek s modrými teniskami sa ukázal ako Peťo a povzbudil ma, že idem pohodičkovo. Pomohlo mi aj to, že sme sa bavili o SNPéčke, a až tak som na to nemyslela. Bol riadne fajn, ale ušla som mu dole kopcom. Na Bukovej si opäť dopĺňam vodu, dávam kofolku s magnézkom, likvidujem melóny jeden za druhým. Cítim, že mi sukňa začína drať kríže, tak mi ich taký veľmi sympatický záchranár zalepuje (ďakujem). Beriem do jednej ruky dva chlebíky s nutelkou a banánmi a do druhej melóny. A vyberám sa späť na trať. Tento úsek sa mi páčil asi najviac. Len ja, hviezdy, Karpaty, čelovky predo mnou, čelovky za mnou a čas s pánom Ježišom. Bolo to úžasné. To, čoho som sa bála najviac, že pôjdem sama lesom po tme, som si nakoniec najviac užívala. Nočná trasa bola značená úžasne. Bolo to ako bežať so svetluškami. Vápenná mokrá, šmykľavá, idem radšej opatrnejšie a užívam si to celé o to viac. Nádherná noc. Zbeh z Vápennej a začínam trochu cítiť kolená. Ale s tým sa dalo rátať.

 

Sološnica, 56. km, kde mám vlastného dobrovoľníka, ktorý mi dopĺňa vodu, naberá cestoviny, kofolu a povzbudzuje ma, že idem super, len to neprepaľovať. Cestoviny jem postojačky - mám strach, že by som sa už nepostavila. Dlho sa nezdržujem a pokračujem ďalej. Nad Timom už nie len uvažujem, už sa aj začínam trochu báť, či je v poriadku, je za mnou už skoro 60 km a jeho nikde. Stále sa mi ide veľmi dobre a tak pobehujem ďalej a snažím sa spojazdniť (požičané) paličky. Leki sa akosi rozhodli, že jedna už nebude fungovať. Poprosila som týpka, ktorý ma dobehol, či by mi s nimi pomohol. Nešlo nám to ani spolu. Tak som si vravela, že vždy lepšie jedna ako ani jedna. Šli sme chvíľu spolu, keď mu napadlo, že ten zaseknutý gombíček vyšprtá zicherkou. Podarilo sa mu to a v tom momente sa stal pre mňa najväčším hrdinom.

 

Už len chvíľu idem a začína svitať. Veľmi rýchlo a je po noci. Dostávam sa na takú križovatku, kde by som isto neodbočila, keby tam neboli ďalší bežci, ktorí mali také milé narážky, že by som sa k nim najradšej pripojila, ale ušli mi. No predtým ma ešte stihli dobre nasmerovať na Vysokú. Fuj, to bol kopec! Keď som tam pod ním stála taká trochu že whaat?! Kde sa tu vzal? A Jeden týpek čo to zbiehal mi kričí - mladá dáma snáď nebudeš plakať. Pche, ja? Kvôli kopcu? Kopce sú láska, kvôli kopcom sa neplače. Keby som tak vtedy vedela... Hore na mňa čaká najkrásnejší východ slnka a nádherné výhľady a kofolaaaa s Paťom Hrotekom. Pozdieľam sa im, že mi chýba Timo a že neviem kde sa fláka, či je v poriadku a oni, že sa nemám čudovať, keď idem takýmto svižným tempom. Povzbudili ma do ďalších kilometrov a šla som dole. A taaaam trošku nižšie, už v lesíku, som ho konečne zbadalaaaaa! Timooooooooooooooooooo! Vrhla som sa na neho ako grizly na lososa. Ozaj neviem či som bola šťastnejšia za celých 144 km, ako keď sme sa objali. Vyzeral riadne rozbito. Naháňal ma celú noc, konečne ma stretol, ale musel ísť ešte hore. Na jeho slová veru nezabudnem: „TY ČO PROSÍM ŤA STVÁRAŠ?

 

Nevedela som čo povedať, len že sa mi ide veľmi dobre a nech maká, že dole sa vidíme. Ten dole kopec z Vysokej som stancovala a nie zbehla, taká som bola happy, že budeme o chvíľu spolu. Pri každom zvuku som sa otáčala, či je to už on, ale až tak som nespomalila. Dobehol ma na 73. km, šli sme spolu jeho posledných sedem km a bolo to okolo hodiny desať, čo sa mi ani nechce veriť (musela som to kuknúť na Strave). Zdalo sa mi to skôr ako len nejakých desať minút. Vtedy som si to vôbec neuvedomovala, ako musel makať, aby ma dobehol. Som veľmi hrdá na neho, ako to dal.

 

Dobeh na Babu bol krajší ako do cieľa, lebo sme prišli spolu. Sama tomu stále nechcem veriť, že sme to dobehli spolu, som z toho veľmi šťastná. Bola tam Vanda s Majom a boli fest zlatí, mám riadne rada také tie Vandine reči povzbudivo hejterské :-) Čo bolo smutné, že kofolu som si mohla jedine kúpiť, tak som si to nahradila dvoma kilami melónov a trochou vývaru, ktorý mi nejako nechutil. Rozlúčila som sa s nimi s klasickým textom "vidíme sa pri Dunaji". Bolo to trochu smutné, zase sama. Po Lanovku to bolo prudko behateľné. Dokonca som dala stovku za 15 hodín.

 

Okolo toho stého kilometra sa mi pustila krv z nosa. Bežala som ďalej, nechcelo sa mi to nejako moc riešiť, uhýbajúc sa kvapkám krvi som začala trochu cítiť také dunenie v hlave a zvláštnu únavu. Vtedy mi začalo hlavou ísť, že ja tu niekde odpadnem, vypne ma ako kahanec. A nikde nebolo nikoho. Tak som si len opakovala: Majda poďme, dávaj nohu pred nohu... Nohu pred nohu... Potom mi napadlo, že mám tampón v batohu. Ten zabral a na výraz cyklistu, ktorý išiel opačným smerom, tak ľahko nezabudnem :-) Behanie skončilo keď som zistila, že predo mnou je centrum Ultra Lanovky. Nešlo sa mi zle, ale v tom teple to celkom dalo zabrať a na vrchu tí ľudia čo ma donútili utekať! Normálne nervy som mala, čo to odo mňa chcú :-) Doberám vodu, jem všetko čo vidím: chleba s nutelou, koláče, pomaranče, melóny, kofolu a magnézko.

 

Od Kamzíka mi to šlo najhoršie. Ako začala Bratislava, cítila som sa strašne opusteno a strateno. Väčšinu času som nevedela, kam mám ísť. Fáborky chýbali a na jednom úseku, kde sa delili cesty na štyri, som bola taká zmätená kam mám ísť, že som radšej počkala, kým ma niekto dobehne zo štafetárov. A potom som ho sledovala ako taký stalker, ale samozrejme, že som za ním dlho nevládala. Cez Bratislavu som bola úplne hotová z toho všetkého. Po toľkých kilometroch v tichu a lese to bol pre mňa fest šok.

 

Na Devínsku Kobylu ma hnala predstava, že dole je Devín a na Devíne by ma mal čakať kamarát (aj keď tomu som povedala, že tam budem pravdepodobne okolo 20:00 večer a ja som tam bola už o 15:30). Chodidlá som mala rozbité už dlhšie, ale dorazil ma zbeh z Kobyly. Na Devíne dopĺňam vodu, tlačím melóny, pomaranče a cítim sa taká slabá, že som si dala dokonca redbull (fuu jak to môže niekto piť dobrovoľne ). Ďuri tam nebol, tak trochu smutná sa naliepam na „českého bratra“, ktorý sa predstavil ako Forrest a povedal niečo ako: „...ty jsi druhá žena? Tak to tě musíme co nejdřív dostat do cíle!“ A tiež sme si dali, že už keď sa trápime toľko, tak to dáme pod 24 hodín, že čím skôr prídeme, tým skôr to prestane bolieť. Bežali sme pomaličky, ale bežali.

 

Keď sa uprostred nejakej lúky zjavil Ďuri, joj, ale som sa potešila. Rozprávali sme sa o živote a to bolo super, nemyslela som tak na to, ako ma bolia tie nohy. Pobehol so mnou pár kilometrov a povzbudilo ma to veľmi v ďalšom pokračovaní. Ďakujem.

 

Ako sme vyšli opäť do mesta, Forest riadne nabral druhý dych a začal mi utekať. Mňa tie chodidlá boleli už tak veľmi, že som sa rozhodla, že sa vyzujem, že veď už sme v Bratislave, preč od Devína a od cieľa už nemôžeme byť ďaleko. Dokonca bolesť kolien prerazila bolesť chodidiel. Vyzula som sa a keď som videla, v akom stave mám prsty, rozplakala som sa... Forest bol stále ďalej a ďalej a mne dopínalo, že ja sa bez neho zase stratím. Musím bežať, nejdem teraz kráčať snáď po tom všetkom to už zvládnem. Tak som sa taká urevaná a s teniskami v rukách rozbehla za ním. Som riadne rada, že som neni celkom klasická žena, ktorá rieši stále ako vyzerá, lebo na mňa teda najlepší pohľad vtedy nebol. Zablatená, zakrvavená, zúfalá, urevaná dievčina. Zahol za roh a už som ho nevidela. Bola tam posledná kontrola, kde som strašne plakala a zlatý dobrovoľník so mnou bežal po najbližší semafor, kde mi povedal ako pôjdem, no musel sa vrátiť.

 

Za tým semaforom boli schody! Dobre čítate: schody. Ak poznáte Bratislavu, tak viete asi ktoré, ja ju nepoznám a som asi rada, že som nevedela, že tam budú. Na schodoch ma dobehol ďalší štafetár, ktorý keď videl, aká som bosá a urevaná, zostal so mnou a bežal so mnou. Bežať cez to plné staré mesto plné ľudí bolo pre mňa fakt ťažké a frustrujúce. Fakt som veľmi vďačná, že so mnou šiel a prerážal mi cestu cez hory ľudí, ktorí ani len nemohli tušiť, čím som si prešla za tie všetky hodiny a prečo vyzerám, ako keby ma práve požul T-rex. A hlavne vedel kade ísť.

 

Pozerám na hodinky: 17:54, fuuu. Je to ešte ďaleko? Ja som to chcela dať za 24 hodín... Stihneme to za šesť minút? Povedal, že by sa to dalo, ale treba pridať. Riadne sme to nakopli, ale zastavil nás semafor :-) Pred ním sme ešte stretli takého vtipného fotografa, ktorý si riadne nadbehol, aby nás celých odfotil, celkom mi to trošku zdvihlo moju zrútenú náladu. Ďakujem! Keď som tam stála pred tým semaforom, bolelo to viac, ako keď som behala, tak som si tam hopkala, kým naskočila zelená. V hlave úplne prázdno. Autopilot.

 

Konečne finálna rovinka. Priznám sa, že teraz ma mrzí, ako som to dobehla bez obzretia, koľko ľudí ma tam čaká. Pôvodne som si myslela, že prídem v noci, že pre mňa príde môj zlatý švagor (za čo mu ďakujem) a to bude všetko, ale bolo tam toľko pre mňa blízkych ľudí! Ďakujem vám.

 

Dobehla som úplne na sebca. Len ja som už chcela byť v cieli, kde ma už nič nebude bolieť. Dokonca so mnou chvíľu bežala aj mamka (moja mamka fakt nemá rada beh a bežala, je to moja hrdinka). Kričí na mňa: "kde je starký?" A ja taká vytretá: "Kto?" (Sestra, ktorá ma tiež čakala v cieli s mužom, už má dcérku, preto starký.). Ach, ušla som aj jej a do cieľa sme dobehli o 18:02, čiže moje výpočty mi nevydali, lebo to bolo 23 hodín a nie 24. Matika mi nešla, ani keď som nemala v nohách 144 kilometrov, nie to ešte s nimi :-) Dokonca som dobehla ako druhá žena! Neuveriteľné.

 

Ocino že chcel so mnou bežať posledné kilometre, ale môj tracker klamal o mojej polohe a nestretli sme sa. Čo je fakt škoda, ale najbližšie preteky to rada určite napravím :-) Z cieľa mám celkom okno prvé minúty. Pamätám si, ako ma všetci držia a ja plačem. Toľko ľudí naokolo a ja som len chcela objatie a pokoj. Nechať to doznieť. Aj keď to doznieva ešte stále, a asi ešte dlho bude.

 

Na záver tohto mega dlhého príbehu chcem poďakovať všetkým, ktorý vo mňa verili a nejakým spôsobom ma podporili a pomohli mi to dokázať. Ďakujem!

 

Rozdiel medzi možným a nemožným spočíva v ľudskom odhodlaní (A možno aj trochu v tom, nakoľko sa máte radi a vystupujete zo svojej zóny komfortu).

 

Maja Štrbová

Foto: Facebook (Shortsunner, Lucia Krutá, Michal Kostka)

 

Súvisiace články:

Diskusia




RE: Spomienka na Štefánik trail 2019
Jožo 18.10.2019
krásne ľudsky napísané aj prežité.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4500567