Slovensko

Zachcelo sa deve potrpieť si, potrénovať dlhé trate. No nie v davoch organizovanej akcie, radšej vraj osamote. Takmer. Lebo rozhodila siete a ukecala ďalších dvoch spolutrpiteľov. Bulvárny reportér sa potešil, že aj jeho oslovila - bulvár dostane nažrať, isto budú ku koncu slzy a krv. Naklikala totiž deva v mape peknú päťdesiatku – v krajine, ktorou sa dobre behá, ale že nie, ona je turistka, že behať ani za nič. Že rýchlou chôdzou to vychádza na poctivú „poldennú túru“, čiže 12 hodín, čiže takto v polovici apríla na pohodu bez čeloviek. Nako

Kedysi to bola moja (takmer pravidelná) klasika: v nedeľu podvečer do Bystrice a v piatok podvečer do Vrútok. Dve a pol až tri hodinky, podľa vetra. Šturec bol vždy popri susedných Kremnických Baniach a Donovaloch takmer bez kamiónov, dobre sa jazdil. V Turci potom bočné cesty, ešte pustejšie. Len ten vietor fúkal väčšinou podľa Murphyho zákonov. Stávalo sa aj to, že som nohami vrtel na malej píle z domu až na Šturec. Najdlhšie stúpanie v Európe, takmer 50 km – no kde majú také? Nie, že by som tadeto už teraz nejazdil, no už nie tak často. Tak som

Tak je to tu zas – ultrasezóna už dávno beží, ale niekto si trúfa po „až jednom“ tréningu v teréne naklikať v mape maratónik s 2000 výškovými. A namiesto toho, aby si to sám tichúčko odtrpel, bohorovne so sebou stiahne tých, ktorí ho už párkrát poriadne prehnali po grúňoch. Tretí a najpomalší ultráš sa tentokrát nezúčastnil vďaka nejakej úbohej výhovorke, tak psa len hrôza obišla, keď zbadal vyšvihané lýtka zvyšných dvoch. Ale už sa nedalo cúvnuť. Tentokrát to teda bol okruh po zaujímavých miestach okolo zlatého mesta, so štartom a�

Aj do trailovej sezóny treba pomaly telo prebudiť, tak som využil domáce ihrisko a týždenník na vlak, vyskočil z osobáku v Príbovciach a našteloval sa tak, aby som sa po nejakých štyroch hodinách ďalším osobákom mohol vrátiť domov. Jednoduchý plán bol taký, že po fajných, mäkkých lúkach sa dostať do podhoria Malej Fatry, obehnúť kolečko po lesných cestách krížom cez zaspávajúce lyžiarske stredisko vo Valčianskej doline, popri partizánskych bunkroch (kde som v živote nebol) a s otočkou niekde pod Hnilickou Kýčerou sa po druhej strane bočného

Tak som uložil chlpaté pásy na letný spánok, lebo som sa dozvedel, že v Turci už aj severné svahy sú obschnuté. Teda zvážnice na nich. Po suchej zime a rekordne teplom februári niet sa čo diviť. Namazal som, nafúkal som a vyrazil som, radostne trúsiac kúsky zaschnutého jesenného blata z rámu. No len na domáce ihrisko, že keby mi dochádzalo, nech sa viem chytro vrátiť. Polka marca, teplota ako začiatkom mája, zvykáme si. Príroda zatiaľ hádam tiež, uvidíme... Nakoniec som natočil nejakých 50, nohy celkom stíhali, len zadok nie. Sedlo – najslabší kus

V bežeckom kalendári úspešne zakorenené podujatie vo Svite, memoriál Jána Svočáka, oslavoval v sobotu 21.3. už desiate narodeniny. Pri tejto príležitosti organizátori pripravili novinku: 65 km trať s prevýšením 2800 metrov. Popri nej čakala na pohybuchtivých už klasická 45-ka, a potom ešte zopár ďalších tratí a kategórii. V tej na 21 km boli dokonca vyhlásené Majstrovstvá Slovenska v horskom behu, tu si tituly odniesli Pavol Orolín a Mária Danečková. Posvietime si ale bližšie na dve najdlhšie trate, kde do cieľa pribehlo spolu vyše 410 bežcov. Veľmi s

Tak na toto som sa strááášne dlho tešil, doslova roky nekonečné! Že si raz dám Strečniansku úžinu na cesťáku, na pohodu. Jasné, že som párkrát tade prebehol, ale vždy núdzovo a rýchlo, v čase mimo špičky, a aj tak to bolo šialené. Hlavne v tých trojpruhoch bez krajnice. Ale keď už po tých 27 rokoch výstavby (!!!) otvorili tunel a zatiaľ ho kvôli nejakej sfušovanej blbosti znovu nezavreli... Čo nie je, môže byť, takže kam inam mohol smerovať prvý jarný výjazd, keď asfalty obschli? Tam a nazad, plus kolečko okolo vodného diela žilinského. A 

Možno posledná moja pásovačka v sezóne, lebo začiatkom marca už treba za snehom chodiť dosť ďaleko a vysoko. Verejné spoje takmer nepoužiteľné a aj miesta, kde sa dá naskočiť do lyží (takmer) od parkoviska, sa míňajú rýchlejšie ako teplé rožky. A už sa dá aj inak v lesoch vybúriť. Zároveň ma však už dlho láka Starobocianska dolina, teda najmä prístup cez ňu, cez Bocianske a Kumštové sedlo na hrebeň Nízkych Tatier. Ústie má vysoko, vedie na západ, od severu je pritienená, to by malo íííííííísť! Aj tak je a keď padla dohoda a oplati

Sobota, siedmy marec, vyrazili sme do mierneho mrazíku z parkoviska P1 v Jasnej, smer Sedlo Poľany. Obloha gýčovito čistá, očakávaný úpek na južných svahoch. Severy vraj v top podmienke, uvidíme cestou hore. Plán bol okúsiť a zlyžovať takto zrána aspoň jeden juh niekde pod Kotliskami, potom pred páľavou utiecť do Derešských kotlov. Nakoniec to bolo mierne inak, ale nevadilo, aj keď nás mierne upieklo, poniektorých aj celkom na mäkko. A 2000 výškových je vraj celom dosť na takú prechádzku – no čo ja viem? Každopádne podobný nápad, ako sa dosať na

Prišla neodolateľná ponuka, že Ďumbier z Trangošky je istota! Ale že len v nedeľu, lebo v sobotu bude hnusne. Bolo síce aj v nedeľu, keď sa Červený Šíp za vytrvalého sprchovania bystro driapal hore dolinou, ale keď ulovil predposledné miesto na zákrute, tak bolo všetko oukej, lebo sporivá slovenská dušička od radosti zapišťala, že nemusí platiť parkovné. A skočila lyžiarkami rovno do poštrkovanej mláky pod Zázvorom. Ale od Zázvoru už sa dalo! Skoro ako od parkoviska, a to sa teraz cení! Pásy začvachtali v mokrom firne, zaradili sa do šóry podobne

Krásna „jarná“ sobota, posledný deň februára. V kotlinách a dolinách ráno primrznutô a snehu už dávno „nula celá nič“, to isté v tej hlbokej cestou z Partizánskej Ľupče na Magurku. Len medzi chalupami na Magurke trošku ľadu, ale dalo sa v pohode. Na kopcoch nad Litovskou Lúžnou už nad nulou a obloha čistomodrá. Okolo ôsmej sme parkovali v pohode kúsok pod chatou Magurka, vyniesli lyže na chrbtoch kúsok nad odbočku zelenej značky v spodnej časti Viedenky a už sme pásovali proti prúdu potoka: po vyšmýkanom, zatiaľ zamrznutom, šírkovo aj na z

Vraj možno posledný výkrik zimy? Posnežilo, ale blíži sa zas oteplenie. Najviac padlo netypicky v Blave, ale aj Fatry niečo málo dostali a sobotné dopoludnie 21.2. pred frontom malo byť polopekné a bez vetra. Voľba padla na Smrekovicu, len na jemné pošuchtanie tam a nazad, presný plán nebol. Cesta z Podsuchej parádne vysnežená, ujazdená, rovná, vypluhovaná ako vždy - na dobrých gumách hádam aj bez reťazí by sa dalo. Hore parkovacia rampa a že vraj ak spravíme biznis v reštike aspoň za päť Eur, parkovné (2,5 Eura za hodinu) nám blahosklonne odpustia.

Horskú hradbu, oddeľujúcu Košickú kotlinu a Východoslovenskú nížinu, tvorí od severu na juh päť podcelkov, v podstate bývalých treťohorných sopiek (Šimonka, Makovica, Mošník, Bogota a Milič). Po Miliči som sa už raz motal ( TU ), asfaltové cesty cez Bogotu ma moc na pešiu turistiku nelákajú, tak prišiel rad na dve „sopky“ z názvu. A rovno poviem, že nič moc, ale GPX je hore, ak niekto chce. Je tam síce pár pekných miest, ale medzi nimi hafo fádnych lesných ciest, vylepšených koncom upršaného decembra 2025 (keď som sa tam motal) blatom po ťažobn�

Hneď na úvod – nedá sa od parkoviska! Ale má snežiť, po ceste to pôjde. Lebo na valentínsku sobotu bolo hlásených málo oblakov, žiadny vietor (ani hore!) a teplota tak do -6. Nemohol som odolať ponuke na odvoz, sám to mám z domu priďaleko. Do soboty rána síce na predpovedi pribudli oblaky, inak ale nič, tak v aute všeobecný optimizmus. Ten sa ale cestou dooooosť rozplýval. No už nebolo cesty nazad. Tak v Šumiac – city sme oferovali tri Eurá parkovného a našli sme hádam posledné miesto pod rampou. Tí, čo potom zaparkovali nad rampou, doooosť draho obiš

Prvý februárový pondelok bolo hlásené posledné okno ako – tak pekného počasia, aj to len vo väčších výškach. Na väčšine územia sa váľali nízke mraky a hmly. Lenže namlsaní nedeľnou Mengusovskou dolinou ( TU ), nechcelo sa nám v mlieku plávať. Skituristicky populárne kopce nad Liptovskou Tepličkou sa síce zdali dosť vysoké, ale rozhodli sme sa až cestou a dobre sme spravili. V Tatroch už podľa výhľadov z auta nebolo také ažúro ako v nedeľu. Aj cestou sa po kotlinách váľali kadejaké sivoty, našťastie už v podhorí Kozích chrbtov nič, na