Slovensko

Pri pohľade z mesta na sever je masív Panského dielu (1100 m) jednoznačnou dominantou okolia, aj vďaka vysielačom na jeho holej hlave. Jeho menší susedia Horný diel na západe (alebo Varta či Baranovo, 995 m) a Selčiansky diel na východe (934 m) sú na temene rovnako odlesnené, takže tiež ponúkajú parádne rozhľady, a tiež sú jednoducho a po pohodlných cestách dostupné – väčšina ľudí využíva ako začiatok prechádzky parkoviská v lyžiarskom stredisku Šachtičky. Kto sa chce prejsť viac do kopca, ide z juhu. Keďže sme tentokrát boli autom, odparkova

Ako na nový rok, tak po celý rok? No, dúfam, že len čiastočne. Lebo počasie krásne a pobyt/pohyb na čerstvom vzduchu a na chlpato tiež môže byť, isteže. Len ten „prílev tropického vzduchu“ s teplotami na tričko aj hore na hrebeni a nebývalá snehová mizéria evokovali skôr prvý apríl ako prvý január. Ale čo navyberáme, sami si za to môžeme... Tak aspoň krátky, jarný, novoročný pohľad na južné svahy Chopku a Derešov - možno budú budúce generácie závidieť, aké sme tu mali kedysi krásne, zasnežené zimy. Kto prv príde, menej platí, takže n

Ako sme si všetci minulý rok želali (pri netradičnom, „anticovidovom“ intervalovom štarte), tak sa to našťastie aj splnilo - takže najstarší a najdlhší slovenský silvestrovský beh vstúpil do ďalšej svojej štyridsiatky už konečne normálne, a dokonca s parádnou účasťou asi 160 bežcov. Vraj aj z väčších diaľok, ako je obvyklé, sa ľudkovia nahlasovali. A veľká väčšina z nich vopred – čo hlavne „Pana pšecedu“ isto hrialo pri srdci, lebo konečne vopred vedel, koľko bagetiek má ponatierať a koľko čaju navariť. Na druhej strane, možno n

Taký pekný názov to má, že „vianočná singularita“. Ale prečo sa to hnusné, depresívne, upršané, sychravé a kadejako inak nepríjemné počasie musí vyskytnúť vždy potom, ako napadne trochu snehu? Samozrejme už podľa názvu najradšej príde just vtedy, keď sú dni najkratšie, aby bola tma aj napoludnie (štatisticky sedem z desiatich rokov je to tak). A s ním aj chrípky, ako tento rok. Šťastné a usoplené, hehehe... Takže keď hneď na prvý sviatok vianočný konečne a dočasne vykuklo slnko (aj to len na kopcoch), od vianočných koláčov rozkysnuté a�

Ďalší nenápaný, ale veľmi vďačný tip na krátke, ale pekné jesenné slnečné dni. Pri vstupe do Demänovskej doliny po pravej strane minieme odbočku do Pavčinej Lehoty, a vzápätí odbočujeme vľavo. Parkujeme na prvom parkovisku hneď pri ceste vpravo. Peši vyrážame popri dvoch reštauráciách a hoteli staršieho typu, prechádzame skratkou cez už prázdny kempig Bystrina a napojíme sa na žltú značku. Logicky vedúce serpentíny, pomocou ktorých naberáme výšku, nám dávajú tušiť, že aj tento chodík pamätá lepšie časy budovania turistických chodníkov.

Taká drobná knižočka (niekto by povedal „kabelkový formát“), ale s veľkým odkazom pre čitateľa, minimálne v troch aspektoch. Alebo inak: majster pera nemusí písať veľa, aby veľa vyjadril. A Martin M. Šimečka je skutočný majster pera, hoci s ním mnohí a často nesúhlasia. Je ale aj výborný pozorovateľ, a s tým hádam musí súhlasiť oveľa viac ľudí. Aj preto (a nie preto, že je jej text krátky) sa knižka číta jedným dychom. Na úvod treba ale podotknúť, že táto knižka trochu „klame telom“ – ako je vidieť aj tu na titulnej fotke, obálke

A keby len z jedného! Čo sme my turčianski pašienkári horší od Tatrancov? Zásadná informácia (pre cezpoľných, domáci výšľapisti vedia): hlavné malofatranské nástupné miesta z turčianskej strany - dá sa! Teda aspoň tie hlavné, na pohlavné nebol čas. Ale najprv nevyhnutný súhrn ostatných výčinov počasia: keď konečne nasnežilo, potom na to v piatok 16.12. napršalo a hneď to v noci aj zamrzlo. Našťastie ten hrboľatý ľad zároveň trochu pocukrovalo. Teploty ako na hojdačke, ale výsledok pozitívny, lebo na Martinské hole sa dá už od mostíka pod

Úžasná kniha o prírode a krajine! No najmä o našom vzťahu k nej. Vopred však upozorňujem, že nie pre všetkých. Isto nie pre tých, ktorí do prírody chodia len „konzumovať zážitky“, alebo pre tých, pre ktorých je príroda len kulisou, módnym pozadím pre ich módne aktivity. Je tu už desaťročia pre tých, ktorí dokážu vnímať krajinu v jej nekonečnej zložitosti, oceniť jej harmóniu a dokonalosť, ale súčasne sa nechcú zmieriť s jej devastáciou. Neznalým, ale vnímavým čitateľom zas otvára oči. Prvý raz je tu vo výstižnom slovenskom prekl

...ale aj pod Vartovkou, Turíčkou a Starou kopou, žeby sa Urpínove susedky neurazili. Len na vzdialenejší Kozlinec už neostalo času. Behával som tade často, ale vždy len tak intuitívne, využívajúc znalosť terénu. Tak som si tentokrát povedal, že to skúsim ako neznalý turista a budem sa snažiť orientovať podľa značiek. Najmä tých miestnych (na mape čiarkovaných), ktoré voľakedy vyznačili Mestské lesy Banská Bystrica – či sa zorientujem. Lebo vieme, ako niekedy miestne značky vyzerajú. Prehľadná mapa visí na ich stránke, len je trochu náročnejšie

Ten neznačený hrebienok na západnom okraji Súľovských vrchov, ktorý sa tiahne od kameňolomu pri Jablonovom priamo na juh (v podstate paralelne s červenou značkou), už som nosil v hlave dlho. A keď som sa na začiatku Stovky Považím potácal pomedzi jeho skalné steny, veže a zrázy, hneď sa mi staré plány obnovili a dal som si slovo, že si ho čo najskôr prídem vychutnať – v lepšej kondícii, pomalšie, ale najmä v lepšom počasí. No, predsavzatie som si splnil - tak na polovicu. Lebo necelý mesiac po stovke, ale počasie bolo ešte hnusnejšie ako vtedy. V

Názov preto taký podobný staršiemu článku ( TU alebo odkaz dole), lebo zostava sa nazbierala úplne rovnaká ako takto pred dvoma rokmi na pobehu okolo Nitrianskeho Pravna. Aj dátum skoro sadol, tri týždne hore dole, to je nič. A možno ešte niečo dáme aj neskôr... Zámer bol vraj tentokrát nejako sa prehupnúť cez Kľak do Rajeckej doliny a nazad, ale hore nasnežilo a keď už aj prestalo, mraky viseli odporne nízko. Tak huspeninový pes dostal dôveru a naklikal niečo v Štiavnických vrchoch, že tam je pekne, aj keď je škaredo. A keď to tam vraj trochu pozná...

Na Javornícku stovku som mal vždy iba tie najkrajšie spomienky. Koniec koncov, pred siedmimi rokmi to bola moja prvá stovka, tu som si povedal, že toto je ono, toto je to, čo chcem. Bežať celé hodiny v nádhernej prírode s úžasnými výhľadmi a v tom najkrajšom ročnom období. Jeseň vie byť pochmúrna a smutná, no zároveň aj dychberúca a nádherná. Navyše toto sú asi jediné preteky, počas ktorých si môžem povedať, že bežím domov. Počasie sa nám už za tých x ročníkov vystriedalo všelijaké, od slnka cez dážď až po sneh. Tentokrát to ale nebude

Dni sa síce v polovici novembra poriadne rýchlo skracujú, ale tento rok našťastie vyšlo krásne, slnečné počasie, a aj nočné hmly sa cez deň rýchlo rozplývali. Teda aspoň niekde - Banská Bystrica a okolie mali tiež to šťastie. Takže je tu jeden tip , ako si dať intenzívne a nie dlho do tela (a do pedálov). Teda dva tipy. Lebo na podhorí (alebo skôr tesne pod hrebeňom) Kremnických vrchov ležia dve spomínané dedinky a do každej vedie krajinársky pekné a asfaltovo kvalitné, ale aj poriadne výživné stúpanie. Obe stúpania sa rozbiehajú z jedného miesta

Prvý novembrový deň, zhodou okolností sviatok takmer v strede pracovného týždňa a udrelo počasie typicky dušičkové, keď sa ráno v mlieku kúpe a celý deň nemá dosť, tak slnko k slovu takmer nepustí. Ale to v dolinách. Na kopcoch je tak, že tam treba ísť čím skôr, čím vyššie a čím dlhšie tam ostať. Teplo a azúrovo. Takže sa patrilo niekam vyraziť, niečo vymyslieť... Ale nechcelo sa ďaleko cestovať a vo vychytených lokalitách samozrejme plnka rodinná – každý správny rodič chcel určite využiť prázdniny a vyvenčiť ratolesti, kým sa

Tak som si nakoniec moju obľúbenú Javornícku stovku užil aj tento rok, ale inak – na cesťáku. Keď som tú ozajstnú musel doma preležať s covidom. Takže nebola to tentokrát "čiara z A do B", ale okruh z Púchova, s „bývalým kamarátom“, ktorý potreboval poriadne pokrstiť nový bajk (podarilo sa, až skoro dualy rozbil). A okrem toho už dlho sme si sľubovali spoločný švih. Rád som, že to vyšlo, aspoň na ten prvý deň zimného času - už som ani nedúfal, že niečo poriadnejšie pojazdím túto jeseň. Predpoveď síce hrozila inverzným mliekom, a