Asi prvovýstup (Čierny štít 1965)

Liezol už niekto z vás „asi“ prvovýstup? Asi nie alebo asi áno? Tak ste liezli s Vladom Tatarkom, a vtedy bolo o prekvapenia postarané. Bol to zaujímavý výlet, pre mňa tak či tak, lebo ako vždy som sa dozvedel len to, že ideme na Brnčalku. Sme tam ako doma, tak čo ma tam ešte môže prekvapiť? Nejaký kopec pôjdeme, ja som o tom aj tak nerozhodoval. Písal sa 8. máj 1965, pred týždňom sme boli, ako zvyčajne, na Zbojníčke, prešli sme sa na Malý Javorák.

Môj Norton 500 pozná už cestu na Šalveják aj naslepo, a aj miesto, kam schováme motorku, je už abonované. Ideme len na jednu noc, tak sa Vlado uspokojí, že budeme spať dvaja v jednom stane. Obligátna prihláška u Šoltýsa na chate, teraz sa nevarí, tak stačí horehronská klbása a slanina, potom Mišovo pivko.

Mišo si sadol k nám a Vlado sa ho začal vypytovať, že či vie, čo bolo polezené na pravej strane Čierneho štítu. Mišo nemal žiadne záznamy, ani v sprievodcovi sa nič nenašlo. Vlado si ale nebol istý, tak vyhlásil „Asi pôjdeme zajtra prvovýstup“. Ale ešte nepovedal, kde na tom Čiernom štíte. Až keď sme začali hľadať nástup do steny, tak mi ukázal tú cestu čo vymyslel. Bola to Čierna vežička, mala príjemný, ľahký začiatok, tak som mal tú česť prvú dĺžku v pohode absolvovať. Že tam budem prežívať moju strachovú krízu, na to som vôbec nepomyslel.

Do polovice steny to bolo krásne lezenie s nádhernými výhľadmi, ale potom mi zarazilo dych. Stáli sme pred podobným traverzom, ako je Kríž na Hokejke, len nie takým dlhým. Ale aj tak mi stačil zaraziť dych. Mal som strach, veď už som raz na Čiernom štíte vypadol. No ako vždy, Vlado to bravurózne prešiel, bez ohľadu na to, ako sa ja, nehorolezec, na druhú stranu dostanem. Som rád, že nemáme svedkov na tie manévre, aké som tam predviedol, za Vladovho kibicovania a rehotu. Vediac, že keď to skúsim liezť ako Vlado, že vyletím, som začal radšej hneď liezť hlbšie pod skobu. Vyletel som tak či tak, ale len krátky úsek. Potom som doliezol nazad hore k ďalšej skobe. To bola moja špeciálna technika, ale klaplo to.

Potom sme našli malú rímsu, kde sa dalo sadnúť. Tak sme sa tam usadili na oddych a jedenie. Nechali sme nohy hompáľať sa nad hĺbkou a užívali sme si deň na teplom slnku. Slaninka chutila božsky, len jedno pivko chýbalo.

Ďalej nás čakala ešte tvrdá práca, ale to už bolo leziteľné aj pre mňa. Ešte pod vrcholom sme zbalili matroš, lebo ďalej to už bol len taký dvojkový pochoďák. Cestu dole sme poznali už aj naslepo a na Mišovu otázku, ako bolo, odpovedal Vlado zase len „Asi prvovýstup“.

Teraz ma to začína hnevať, lebo ako lyžiar bol by som rád mal v Tatrách prvovýstup, ale Vlado mal stále pochybnosti, či to už niekto neliezol, veď sa tá stena na to priamo ponúkala. No ale možno, že sa tento malý predvrchol vynechával naschvál, lebo kúsok vľavo boli atraktívnejšie ponuky. Ostáva teda neistota, či sme tu boli prví. Vlado zapísal do zošita „Čierny štít pravou polovicou, traverz VI-A1 (asi prvovýstup)“. 12.10.1969 je táto cesta písaná ako prvovýstup dvojky Čepela – Novák. Naša cesta viedla s malými odstupmi trochu ináč.

S jeho nerozhodnosťou mi teda Vlado zabránil dostať sa v Tatrách aspoň k jednému prvovýstupu. Keď som odišiel do Bavorska, tak Vlado skoro explodoval a vyliezol v Tatrách s rôznymi partnermi asi 50 prvovýstupov. Jeho zaistené výstupy na tatranské steny doniesli mnohým lezcom radosť z pohybu na skalách v bezpečných podmienkach. Veľká, veliká škoda, že to nemohol už sám naplno zažiť.

Jano Banko, horský vagabund a skoro horolezec