Babia hora

Po niekoľkých dňoch sledovania predpovede počasia je takmer isté, že v pondelok bude luxusné počasie. A tak sa rozhodujeme kam ísť. V nedeľu sme sa boli prejsť na Drieňku vo Veľkej Fatre a počas túry sme sa rozhodli, že v pondelok vyrazíme na Babiu horu (1723 m n.m.).

Skoro ráno už sedíme v aute, obloha je ešte plná hviezd a my už tušíme, že bude naozaj pekne. Troška sme sa zdržali na pumpe, kde sme tankovali a raňajkovali. Nakoniec to bolo celkom dobre, pretože na Orave akosi neskôr vychádza slnko. A tak okolo pol deviatej vyrážame zo Slanej vody (750 m n.m.). Vonku je už prijateľných -15 a tak sme celkom radi, že sme troška meškali.

Prechádzame Hviezdoslavovou alejou a vytešujeme sa keď na nás blysnú lúče slnka. Chodník je pekne vyšľapaný, zo včerajšieho organizovaného výstupu. Pri známej Hviezdoslavovej horárni sa kocháme pohľadmi na vysvietené lúky pokryté prašanom. Pokračujeme po chodníku, ktorý vedie po lesných cestách. Prejdeme cez mostík a ideme hodne do kopca. Dlhšie lesom a neskôr po rozprávkovo vysnežených lúkach priamo hore. Míňame prvý prístrešok a pri lavičkách už chodník vedie v pravo, kde sa miernym stúpaním dostaneme nad hranicu lesa. Zastavíme sa pri ďalšom prístrešku, odkiaľ sa ponúkajú nádherné výhľady na celé Tatry, Choč a okolité údolia.

Ďalej pokračujeme chodníkom zarezanom v pásme kosodreviny na hraničný slovensko-poľský hrebienok. Po ňom stúpame okolo ďalšieho prístrešku až na vrchol. Na vrchole je množstvo stĺpikov, tabuliek, smerovníkov, stôl a kamenný múr, ktorý vytvára závetrie. Výhľad je skutočne nádherný na všetky strany. Stojíme na najvyššej hore Oravských Beskýd a pritom jednou nohou v Poľsku. Po fotení a občerstvení už sledujeme pokračovanie našej cesty na Malú Babiu horu (1517 m n.m.).

Po hrebeni zostupujeme smerom do sedla Brona (1408 m n.m.), ideme po slovensko-poľskej hranici a zároveň po modrej značke. V polovici stretáme troch Poliakov, ktorí idú na vrchol, a zároveň nám aspoň po sedlo prešľapali chodník. Zo sedla Brona už začneme opäť stúpať a tešíme sa na zafúkaný chodník. Miestami bol nafúkaný „vajcový“ sneh, ale bol to ľahučký prašan, v ktorom sme si každý krok doslova užívali.

Na Malej Babej hore, už pofukoval celkom slušný vetrík. Urobili sme ešte pár posledných záberov a digitál už zamrzol na kosť. A tak opäť po hrebienku ale už smerujúcom na Slanú vodu, po červenej značke schádzame dole. Nechýba brodenie sa v prašane, obchádzanie popadaných stromov v lese a takisto nudná niekoľkokilometrová cesta k autu.

Vyhladovaný sme sa s nie veľkým očakávaním, išli informovať o možnosti občerstvenia a stravovania na chate Slaná voda. Nakoniec sme boli milo prekvapení a tak sme sa spokojne najedení vybrali na cestu domov. V aute nám už myšlienky utekajú do budúcnosti a výsledok je jasný: na Babiu horu ešte prídeme, ale keď budú dobré snehové podmienky, tak jednoznačne s lyžami.

Peter Kračmer
www.outdoorsport.sk