Chata pod Chlebom: mtb direttissima

Máme tu na Vetromagu už direttisimu na Hole aj na Kľačiansku Maguru (odkazy dole pod textom a podrobnejšie na MTBIKERi TU ) a kto je frajer, môže si to dať všetko na jeden šup ako Imroman nejako takto . Tak do tretice všetko najťažšie. Lebo z troch známych turčianskych výjazdov k horským chatám v Malej Fatre je práve tento najnáročnejší. Ani nie tak kvôli sklonu (ten je na celej dĺžke cesty väčšinou príjemný), ale kvôli poriadnej hrboľatosti. A tých 14,5 km zdola od hlavnej (alebo 10 od Zajacovej) je tiež pekné, výživné číslo, hoci dosť podobné tým dvom skôr spomenutým výjazdom. Keď sa to skombinuje s brutálnymi tropickými teplotami konca tohoročného  júna a s faktom, že cesta sa vrtí po južných svahoch, pri dobrej zhode okolností môže tento krátky výjazdík človeka poriadne vycicať. To len ako malé upozornenie pre tých, ktorí to tam nepoznajú. Na turistických mapách (Hiking aj Mapy.cz) je trasa už zaznačená ako oficiálna cyklotrasa, ale značky nakreslené ešte nie sú. Je tu síce plno kadejakých odbočiek, ale hlavná trasa je logická, najširšia, stôp všade dosť, proste nezablúdi nikto.

No dosť bolo kecov, ideme na to: pekne od hlavnej transslovenskej cesty 1/18, ktorú na začiatku stúpania v Trusalovej (známa reštika a autobazár, veeeeľké parkovisko) ešte dlho nenahradí diaľnica. Cieľ je priamo vpredu a samozrejme poriadne vysoko:

Hneď úvod je príjemne v tieni, aj cesta dosť široká a asfalt hladký. Na rozjazd ideál. O chvíľu je tu vľavo kemping, z jeho parkoviska pod delom tiež sa dá začať, ale najmä pár metrov nad parkoviskom treba odbočiť doprava. Cesty sa tu rozbiehajú také rovnocenné, ale tá správna je označená nápisom Chleb a aj žltou značkou:

Tú žltú si netreba moc všímať. Odbočuje z cesty o kúsok vyššie. Dríč by aj po nej vyšiel na Zajacovú, ale ide priamo, je teda strmšia ako cesta a najmä na mnohých miestach veľmi nepríjemne hrboľatá – je vykladaná niečím ako mačacími hlavami, narastenými ale do „tigrích“ rozmerov. Aj smerom dole je to pre nízke zdvihy nepríjemné. Je tu aj menej tieňa, najmä dopoludnia v spodnej časti, kde chodník takto stúpa okrajom lúky:

Takže radšej pekne pohodlne v tieni lesa, aj keď po poriadne vymrvenom asfalte. Aspoň ten prepadnutý úsek je už opravený. Za prvou prudšou zákrutou (doprava), pod mínometom, sa dá tiež okolo cesty parkovať. Len pozor, pľac nad cestou slúži aj ako drevosklad.

Len o kúsok vyššie cestu križuje tá spomínaná žltá a pokračuje priamo hore ešte strmšie a hrboľatejšie ako v dolnej časti, takže kto sa hecol po žltej až sem, nad cestou sa musí ešte viac :-)

Potom cesta zatáča viac doľava a stúpa úbočím mierneho svahu už takmer priamo až na Zajacovú. Tam, kde sa tieň lesa na pár metrov otvorí slnku, sprava sa pripája zelená turistická značka zdola, zo Šútova. Aj to je variant pre výjazd, aj ten je menej pohodlný ako cesta z Trusalovej:

Nad týmto miestom už asfalt načisto stráca svoju dobrú povesť, ale dlho to netrvá, a keď vpredu na ľavej strane cesty začne preblikávať žltá noha turistického smerovníka Zajacová, treba odbočiť na výraznú lesnú cestu doprava. Stále asfalt, ale už posledné metre. Sme 4,5 km od štartu a tu to naozaj začína:

Ono sa pri troche vôle dá aj rovno (okolo smerovníka) pokračovať, po zelenej popri Snilovskom potoku a potom za zákrutou až na „drevosklad“. Ale ani to neodporúčam, teda aspoň na pohodu nie. Jednak je to strmé, jednak je cesta nad Zajacovou znovu „dláždená“ tými obr-okruhliakmi, jednak z drevoskladu vedú pod Generál dosť strmé serpentíny, alebo je nutné strmo zozjazdovať na cyklotrasu dosť nepohodlnou „skratkou“, o ktorej ešte bude reč.

Takže poďme radšej pekne nazad a začnime od tej rozdvojky pod smerovníkom. Hneď je tu koniec asfaltu a po chvíli už spod kolies počuť to známe a obľúbené škvrčanie šotoliny. Cesta je zatiaľ príjemne hladká a okolo dospelý les. Po 500 metroch sa objaví cez rúbanisko prvý výhľad: dole krpelianska vodná nádrž, nad ňou Kopa, vzadu Veľká Fatra aj Choč:

Ale netreba sa veľmi tešiť, najmä z toho povrchu pod kolesami. Lebo veľmi rýchlo sa začnú objavovať prvé maličké „rockgardeny“ aj veľké šutre, pevne a hlavne dosť riedko zabudované v ceste. Niekde dokážu doslova zastaviť bajk. Nezaškodí podfúknuť viac ako obvykle, treba si dobre vyberať stopu (okraj cesty je naj), kľučkovať alebo sem tam aspoň nadhodiť predné kolo:

Míňame prívetivo sa tváriacu odbočku doľava – je to tá akože skratka, ktorou sa dá dostať k zelenej značke na drevosklade, ale neodporúčam ani z tohto smeru. Je na nej dosť hnusných, zle jazditeľných úsekov – strmo stúpajú a sú plné voľných šutrov a šišiek, zadné kolo na nich nepríjemne odskakuje. Len jej úvod sa tvári takto nevinne:

Čo je ale dôležitejšie, že ani nie 200 m nad tou odbočkou naša cyklotrasa križuje potok na prvom mieste, kde sa dá k nemu pohodlne dostať - bez boja s ostružinami a žihľavou:

Cesta na nasledujúcom úseku výrazne opeknieva, lemujú ju početné skalky a stienky. Za prvou prudšou serpentínou (doľava) sa na chvíľu ukáže vpredu (no stále vysokoooo) nezameniteľný, bralnatý Chleb.

Za nasledujúcou ostrou serpentínou (znovu doľava) sa prejazd cez potok podobá sprchovému kútu – seriózny vodopád je tu, aj prístup k vode dobrý, normálne by sa okúpať dalo:

Nasleduje viac ako kilometer dlhý traverz s miernejším sklonom, a teda aj s rovnejším povrchom. Na jeho konci, na pravotočivej serpentíne cyklotrasa líže spodný okraj Generála a je tu poriadna križovatka lesných ciest. Pod Generálom je aj lavička na posedenie (o nej bude reč neskôr) a začiatok obľúbeného zimného odjazdu na lyžiach - po tých spomínaných strmých serpentínach, dole popri Ploštinách, smerom na drevosklad. Dajú sa serpentínky zliezť samozrejme aj na bajku. Zatiaľ sa však držme cyklotrasy, odbočiť doľava, do generálskej strminy, nemá zmysel:

Na nasledujúcom úseku povrch cesty výrazne „zdrsnie“ a ako naberáme výšku, les sa zmenšuje, teda tieňa ubúda. Výhodou a odmenou je len krátky priehľad k južnému vrcholu Stien:

Za poslednou serpentínou (doľava) ideme do finále – traverzom južného a juhozápadného svahu Úplazu. To znamená najmä stále krajšie výhľady spomedzi stále menších stromov. Vpredu a vpravo samozrejme dominuje hrebeň s Chlebom, po ľavej ruke sa postupne otvára panoráma kotliny. Aj sklon je znovu miernejší a cesta trošku menej hrbatá.

Na úplný záver je tu po pravej strane cesty stena z kosodreviny, v letnom slnku rozhicovaná do voňava. Do kotliny nevidno, lebo aj na druhej strane cesty zavadzia dáka burina – najmä jarabina :-) Sklon už je tu ale minimálny a podklad znovu pohodlný.

Takže už len strmá zákrutka a sme pri chate. Aj ďalej by sa dalo, ale sa nesmie, tak samozrejme otáčam. S radosťou ako stojan používam „svadobné brvno“, ktoré ktovie prečo sa tam ešte váľa tak dlho po 17. júni, také chúďa osirelé. Ale aspoň bude chvíľu slávne aj na Vetromagu, no :-)

Dotankovať sa dá a aj pozmývať soľ v silnom prúde vody, tečúcej nonstop do protipožiarnej nádrže. Ku chate niečo objednať, to ani nejdem, tam sú v takomto čase davy. Ostáva len dofúkať, zazipsovať, nahodiť okuliare (alebo inú, voliteľnú ochranu proti útokom hmyzu) a davaj dole.

Na záver musím len upozorniť, že ani v zjazde si tu človek veľmi nevydýchne. Začiatok je síce fajn aj s tými výhľadmi, ale nižšie v lese ten slnečný „stroboskop“ hnusne maskuje kamene, takže oči z cesty a rajdy z rúk netreba púšťať ani na sekundu.

Na upokojenie roztraseného tela a najmä rúk je potom dobrá tá lavička pod Generálom. Tam sa aj dá rozmyslieť si, či to potiahnuť dole doľava po cyklotrase, alebo to trošku skrátiť doprava cez Ploštiny serpentínkami k tej zelenej značke a po nej dole na Zajacovú. Ale úspora žiadna, lebo aj keď je to kratšia cesta, je vďaka svojej hrbatosti pomalšia.

No a to je tak všetko. Trasa je to obľúbená, niet sa čo diviť. Hore je na stiahnutie gpx a tu dole animácia Relive hádam pomôže lepšie si to celé predstaviť, ako len tento suchý text. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš