Čierny štít - čierny deň (1961)

Každá generácia má svoje idoly, podľa ktorých sa orientuje. Aj tatranské štíty zažili dobu prvovýstupov a športového lezenia, za našich časov to boli mená Puškáš, Gálfy, Urbanovič, Kelle, Zibrín, a aj mladší: Orolín, Kriššák, Dieškovci, Pochylý, Ďurana a ešte mnoho iných.
Čo ostáva jednému zelenáčovi iné, ako opakovať nejakú cestu po týchto borcoch. Vlado to vedel všetko, skoro naspamäť, ten aj zaspával so sprievodcom v ruke.
Tak nie div, že Vlado mi zasa raz prezentuje výstup na Čierny štít, Puškášovou cestou. Tam idem s radosťou, podľa mňa je dolina Zeleného plesa najkrajšia v celých Tatrách. Okrem toho chodím  veľmi rád aj na letný slalom do Zmrzlej doliny. Počasie nám túto sezónu nerobí žiadne prekážky, je často slnečno, tak aj tentokrát naša mašina mašíruje usilovne až na Šalvejov prameň. Tam máme za mostíkom v lese miesto, kde vždy schováme motorku pod čačinou. Vybehneme na Brnčalku, pozdravíme Miša Šoltýsa, aj Otto Krajňák je tu, pôjde zajtra na sneh si zatrénovať. Spíme v novej elektrárničke pod dachom na matracoch.

Cítil som sa tu ako doma, lebo som tu prežil v minulých rokoch veľa pekných chvíľ ako lyžiar, hrávali sme volejbal za chatou a denne trénovali hore v Zmrzlej doline. V tej dobe som spravil tri sólo výstupy na Baranie rohy.
Vlado vraví: "Vstávame zavčasu, pôjde sa lepšie po snehu až pod stenu." Toto rozhodnutie malo pre mňa zlé následky. Niečo pojeme, Vlado tiež, aký div a ideme. Najprv po reťaziach popri žľabe, ďalej žľabom po snehu. 

Ďalej na hornú plošinu, tu stanuje vždy Eva Malá z Prahy na letnom tréningu. A kúsok ďalej pod stenu. Sme celkom fajn zohriati od výstupu, deň sa ukazuje krásny. Vlado hľadá najprv nástup, je to pre nás nové. Začínam ja, to je už skoro rituál. A hneď začnem hrešiť, lebo je to zase raz kĺzačka, čistý tenký ľadový poter na skale, asi 50 metrov vysoko, vyššie svieti už slnko. Postupujem pomaly, dobre, že nás nikto nevidí, bola by to hanba. Vlado stojí dole trošku bokom pri istení, takže ma dobre vidí a môže kibicovať, čo mám robiť. To mám rád.
Táto cesta nie je na zomretie, úseky sú za 3-4, kúsok hore aj 5, vyložene pekné lezenie. To ale neznamená, že nemôžeš na ľade vyletieť! Presne to sa mi stane. Mám za sebou asi 30m, skoba je asi 4 metre nižšie, keď mi odídu nohy na ľade. Udržím sa na rukách a hľadám nejaký stup, kde si oddýchnem. Bojujem proti pádu, trvá to nejakú dobu, kričím Vladovi, aby ma chytil celkom voľne, skoba je zabitá len na postup. Nevydržím viacej a letím. Pád som zachytil nohami proti stene, skoba bola zohnutá, ale ostala dnu. Bolesť v pravom členku začala byť nepríjemná. Mohol som všetkým hýbať, tak to skúsim znova, tentokrát som to vyliezol. Keď Vlado došiel, tak sme to pozreli, ako to vyzerá. Noha len začínala puchnúť, mal som v ruksaku obväz, tak som to riadne zatiahol a aj topánku. Vlado mal len strach, že to nechám a že to v najhoršom vylezie sólo. 

Rozhodnem sa ísť ďalej, ide to, ale pomaly. Sú tam také rímsy, kde sa dá sadnúť a pustíš nohy dole do vzduchu, to som využíval na oddych. V polovici steny sme jedli, tam som si znova nohu pozrel, bolesti sa zvyšovali, vyzeralo to na natrhnutú šľachu a krvácanie. Tak som nohu znova zafačoval, tak silno, že mi až stŕpla a pri lezení som ju necítil. Lezenie za takých okolností nerobí radosť. Škoda, taká krásna túra a takto skončím. Doliezli sme až na vrch, Vlado mi nemohol viacej pomôcť, pobral len ťažké veci, nechal mi len lano, ak by som ho pri zostupe potreboval a zmizol normálkou dole do Zmrzlej doliny. Ja za ním, ale slimačím tempom, všetko som pomaly zliezal, zlaňovanie v tomto málo strmom teréne by mi nepomohlo. Radšej som nemyslel na to, ako ďaleko je ešte na Brnčalku. 

Keď som došiel dole, ma už čakal Otto Krajňák, vonku na lavičke s celou prvou pomocou (taška), nohu mi ošetril a znova zafačoval, ešte sme mali pred sebou cestu na Šalveják. Mišo doniesol po poldecáku na vnútorný účinok. Požičal mi na cestu dole staré lyžiarske palice, tie som nechal za starou chatou na Šalvejáku, schované. Motorku von vytiahnuť nebolo ľahko, Vlado to musel sám zvládnuť, ja som bol invalid. Cesta domov bola strašná, lebo som musel tou nohou obsluhovať zadnú brzdu.
Tak sme sa tešili na tento výlet a takto skončil - len zato, že som bol slabý lezec. A ja som skončil u doktora a na dva týždne aj so športom. Každému tak, ako si zaslúži.

Otto, vďaka za pomoc. Je tomu "len" 52 rokov.
 

Jano Banko, Mníchov