Expedícia Cerová vrchovina 1: gýčovo farebná sobota

Zvyšky treťohorných sopiek ako malé strmé kopčeky trčiace z lesov, na nich pozostatky hradov, pod hradmi dediny v plytkých trávnatých dolinkách, sem-tam osamotené hospodárstvo. To je krajina južne od Lučenca a Rimavskej Soboty, cez hranice preskakujúca až do Maďarska, k Salgótarjánu. Taká malá Auvergne. Na našej strane CHKO, na susednej Chránená oblasť Karancs - Medves. V horúčave leta by ma sem nik nedostal ani za nič: medzi komáre, muchy, do blata lesných ciest a do morí žihľavy, ktorými sa treba prebíjať od kopca ku kopcu. Ale gýčovité farby babieho leta, to je niečo iné!

Preto jednu neskorooktóbrovú sobotu ráno stojíme dvaja v zahmlenom, vlhkom a chladnom Fiľakove pod hradom, čakáme na autobus s druhou polovicou „expedičného zboru“ a dúfame, že tá sivota rýchlo zmizne. Prianie sa plní a na hranici v Šiatorskej Bukovinke už vystupujeme do slnka. Za gambáčik domácej na zahriatie, skúška rovnováhy na dvoch brvnách cez potok a už hľadáme žltú, ktorá sa nám v tej záplave farieb kdesi stratila. Nachádzame len srnky, ideme za nimi, veď smer je jasný, Karanč (727m) nad nami. Inak je to tunajší najvyšší končiar a jeden z mála andezitových, lebo väčšinou je pod nohami čadič.

Farebná cesta lesom, na konci výživný stupák po hraničnej čiare, to sú všetky tunajšie kopčeky pod vrcholom také strmé? Ako neskôr zisťujem, sú - veď sú to sopky „bez obalu“. Na rozhľadňu na Karanči sa už bez batohov stúpa ľahko. Pod nami živé farby, v diaľkach sivé opary, nie je tento deň až taký krištáľový. Nevadí - hrad Salgó trčí viditeľne.

Zase strmo, tentokrát dole kopcom po „hračkárskych“ maďarských značkách (krížiky, trojuholníčky a všakovaké iné oné) - hýria farbami rovnako ako les. Ľahký obed z igelitového sáčku v Somoskőújfalu, lepšie sme si nemohli vybrať - na betóne pri hlavnej. Žeby kyslíkový šok neprišiel. Nasledujúca medzistanica - hrad Salgó. Cesta k nemu vedie najprv po telese bývalej úzkokoľajky (dokonca aj s tunelom!), potom po blatnatých zvážniciach. To sú cyklotrasy, miestni si „vychutnávajú“ blatko, my sa môžeme zaprasiť, my sme na čundri!

V sedielku pod hradom je už celkom rušno, mesto už po sobotňajšej sieste povypľúvalo prírodychtivých obyvateľov. Ešte dáme malú zachádzku na opačnú stranu, na Bosorkinu skalu (Boszorkány-kő) alebo Malý Salgó. Pekný výhľad z toho brala je na Salgótarján, aj na druhú stranu na Salgó. A spoza hradu vykukuje ďalší - Šomoška. Aj tam sa dnes chystáme.

Salgó (423m) je obliehaný turistami ako kedysi Turkami, motáme sa hore dolu, motáme, a zrazu že pome, veď meškáme! Tak ideme, slnko je už nízko, zlatá hodinka začína a les je celý do zlata, nádhera! Popri malom geoparku či čo to je, popri záhradkách, cesta rýchlo ubieha a o necelú hodinku sme v Somoskő pod hradom. Samé „kő“, to je po našom kameň. No jasné...

Hrad Šomoška vypipľanejší ako ten prvý, vstup za tvrdú euromenu symbolický, s pokladníkom sa dá aj po slovensky (s typickým prízvukom samozrejme), aj zazvoniť na zvon si človek môže, len to sa každý potom obzerá. Hraničné kamene priamo na chodníku na hrad, to tu nejako divne rozdelili nie? Ľudí dvojnásobne viac ako na Salgó, niektorí aj tí istí. Však autom sa dá. Zas suplujeme japonských fototuristov, podobne nižšie pod hradom pri svetoznámom „čadičopáde“, tam sa dokonca stojí na fotky pekne v rade! Aj kamenné more obzrieme a preč spomedzi víkendových davov, do ticha lesa, ktorý medzitým nadobudol ešte farebnejšie farby. Slnko je už tesne nad obzorom.

Expedičné šéfky to perfektne načasovali, rozhľadňu pod kameňolomom Mačacia dobýjame presne v okamihu, keď slnko zapadá. Aj jej stavitelia to dobre premysleli, oba hrady sú odtiaľto v perfektnom fotogenickom postavení.

Cestou ešte stíhame prečítať čo-to o ťažbe a geológii v opustenom lome, sopečné vrstvy sú tu pekne poodkrývané. Ale chytrejšie ďalej, začína sa stmievať a nás ešte čaká kus cesty, nech to zajtra nemáme poklusom. Hádam prvá väčšia lúka od obeda, potom už les a zostup do Obručnej po rozbitej asfaltke (už s čelovkami). Chaty nad dedinou majú už svoju slávu dávno a dávno za sebou, žiadna škoda ísť tadeto za tmy.

V dedine vraj vlastníci pozemkov dali prehodiť červenú značku inokade, vraj sa im nepáčilo, že vedie cez ich. Začiatok „prekládky“ triafame, ale pod dedinou posledná zmienka píše, že „po 100m doprava“. Aj doprava ideme, ale značky niet. Aj povymetáme všetky okolité zvážnice, kým intuitívne trafíme k smerovníku. Čiže žiadne blúdenie, lebo veď smer je jasný. Aspoň približne. Takže ďalšie hľadanie, za tmy je to veselé, ale časúúú dooosť. Zatiaľ.

Sedlo pod Monikou a okolie? Zas oceňujem načasovanie pochodu, lebo tieto rozbahnené zvážnice, holoruby dookola a celá tá lesnícka slovenská realita aspoň takto za noci nepokazia dojem z pekného dňa, ktorý je za nami. Len sklopiť hlavu a pozerať, kam čelovka ukazuje.

Poriadnym lesom je to až krížom cez Pohanský hrad - rezervácia na rozľahlej „stolovej hore“ ozaj vyzerá ako divočina. Až sa zase značka stráca. A zas behajú bludičky po hore: Máš? Nemám! Aha tu je! Tadeto! A to je kade? Nevidím ťa! No a čo, stačí že počuješ... Ale to bol už posledný zážitok dňa, lebo o chvíľu sú tu vrcholové lúky a o ďalšiu chvíľu už kempujeme pod dubom (ktovie či cerovým), ktorý nás do rána ochráni pred rosou. A bude to dlhá noc, lebo prechádzame na zimný čas. Tak zas zajtra, hádam tiež gýčovo farebne...

Rišo Pouš