Fačkovské sedlo – Strážov - Čičmany

Kto Strážov pozná asi vie, že dominantou svojho pohoria je len výškou 1213m. Vizuálne je z diaľky rozpoznateľný najmä z juhu, odkiaľ vidieť jeho vrcholové bralá. Z ostatných strán je podobne zeleno chlpatý ako jeho susedia. Dal meno pohoriu, ktoré je na slovenské pomery trochu netypické – nemá hlavný hrebeň, je to sústava masívov a vnútrohorských kotliniek medzi nimi. Práve z vrcholu je to pekne vidieť, stačí sa kuknúť dolu do Zliechova. No a dal meno aj jednej významnej geologickej formácii, Strážovskému príkrovu. Vápence a dolomity, z ktorých je budovaný, sa ukladali na dne druhohorného mora niekde na území dnešného Maďarska. Ale pred desiatkami miliónov rokov, takže žiadny šovinizmus dobre? :-)

No dosť bolo provokácií, pome k faktom. Z Čičmian je to hore tak dve hodiny, zo Zliechova tiež, čo s načatým dňom že? A aj domov sa dajako logicky treba dostať, keď je človek bez auta, takže som si to ráno strihol z Fačkovského sedla. To sú do Čičmian také tri hodinky, aspoň som videl, kade som sa potkýnal potme v rámci Malofatranskej stovky :-) Z Čičmian potom na Strážov po červenej a dole okľukou po zelenej a žltej cez Čierny vrch a sedlo Samostrel, nazad do Čičmian na autobus. Načasované približne na osem hodín, aj s hodinovým obedovaním a pobehovaním po vrcholovom brale Strážova.

Takže na začiatok poriadne rozdýchanie hore strminou zjazdovky. Na druhej strane Homôľky rovnako prudko dolu. Bonus: chodník zarastený, mokrá a vysoká tráva, pod nohami blato, no rozkoš. Ešte že sa nemusím aj vracať ako na MF100 :-) Chodník tu opisuje veľký oblúk okolo doliny smerom na sever, s vrcholom v Sedle pod Čelom. Takže z vrcholu prvého stupáku vidím síce kopec s vlekmi nad Čičmanmi priamo pred sebou, ale cesta bude dlhšia ako na pohľad. Zato je pekná, vedie striedavo lesom a lúkami, takže topánky asi 10x prechádzajú cyklom zablatenie v lese/umytie v rose. Potom už ukrižovaný v sedle Javorinky, vpravo vbok a po ceste do dediny.

Pod vlekmi ma červená posiela ďalej po lúkach ponad dedinu, čo som rád, lebo si trochu skrátim pobyt na asfalte. Mapa síce ukazuje „do centra“, ale nevadí, smer je jasný. Doteraz to bol pochod s výhľadmi, odteraz to bude pochod za jediným výhľadom. Do dediny vchádzam na hornom konci a davaaaj: hlavná cesta smer Zliechov. Slepo závidím „žiletkárom“, ktorí sa rútia oproti. Ale sú to len zo dva kiláky, tak naťahujem krok a onedlho už odbočujem do doliny, na štrkovú. Za zákrutou nenápadná studnička (je aj na mapách), tak tankujem plnú, lebo nasleduje potná kúra. Zvážnica sa postupne pristrmuje a aj zhoršuje – ťažba len prebierková, ale bordel ako po holorubnej :-)

A čím vyššie, tým strmšie, a zas to blato, našťastie už trocha oschlo po dažďoch. Tesne „po“ by to boli dva kroky vzad a jeden vpred. Od spojenia so zelenou už je to miernejšie a už len kúsok na rovinku v lese. Po rovinke lúka, po nej ešte jedna väčšia a som hore. Widoki zajebiste, ako bratia zo severu hovoria :-) Kvôli tomuto sa sem všetci pachtia. Trochu opar a z juhu protisvetlo, ale môže byť... Od severozápadu po juhovýchod, na ostatné strany je to lepšie z lúky pod vrcholom. To si vychutnám cestou späť. Zatiaľ si vychutnám konzervu :-)

Povrtím sa hore hodinku a ide sa nazad, mám dve hodiny do autobusu, takže dostatočná rezerva na obchádzku cez sedlo Samostrel. Obchádzka je prechádzkou len po lese. Priesekom po hrebienku, hlavne dolu (niekedy doooosť strmo), ale aj krátke výživné stúpania sa stavajú do cesty. Jediný výhľad je z výseku pre elektriku tesne pred sedlom. Po ňom už len oslepivo biela lesná cesta (zjavne miestny materiál) smerom k hlavnej. Výhodu bielej farby musela oceniť tá mladá vretenica, na ktorú som vďaka kontrastu nestúpil :-) A to je všetko z „dramatického“ dňa. Na koniec už len Čičmany, tentokrát dolný koniec, kofolu si nedať v Rajeckej doline by bol hriech a už je tu spoj do ZA. Prvú časť výletu si dovolím odporučiť najmä za sucha, druhú v októbri, keď les sfarebnie. Výhľad zo Strážova je ale parádny furt!

Rišo Pouš