Falketind - Nórsky sokol v Jotunheimen
09.08.2018A tak sa ma jedného dňa môj známy Kubo pýta: „A proč nechodíš k té druhé straně Jotunheimen, jsi tam rychleji a je tam hezky.“ A vyslovil čarovné slovo „Falketind.“
Pracujem, spím, nespím, pracujem, socializujem sa, nespím, spím menej, vlastne... Nestíham. Balím sa hneď po práci, stihnúť vlak, priviezť sa k autu, koleso sfúknuté, benzínky zatvorené. Nakoniec je mojim hrdinom dňa poľský kamionista (na ktorých tak často kľajem) - nafúka koleso a vysiela ma na kamenisté cesty hôr s úsmevom, že raz niekedy niekde na pive...
Všetci očakávajú zatmenie Mesiaca, kým mne jasne svieti do spätného zrkadla. V nórskej začínajúcej tme sa takto všetky počtom nespočítateľné jazerá mihotajú a ocitám sa v Erbenovom Vodníkovi. Až na tie ľadovce. Sem - tam vytŕčajú do tmy, sľubujú niečo alpské, osamelé a prastaré. Začínam ožívať spánkom. Auto zašuchoce popri jazere a konečne si vydýchne. Ja tiež, ale nie poslednýkrát.
Falketind. Najskôr si ho pomenovali ako Koldedalstinden, ale nórskemu básnikovi Vinjemu to asi pílilo oči, stokrát zrakom obkreslil obrysy magnetickej špicatej hory, stisol pevne pery, poškrabal si bradu a snáď sa aj zachmúril,až kým do povetria nezamrmlal „sokol, sokol, sokolí vrch.“
A tak som sa ráno prebudila a vedela som, že sú dve cesty a teda dve možnosti. Jedna rýchla, hop hop cez ľadovec a cestou „Pionerrute“ na plošinu a odtiaľ už krátko strmo a bezpečne na vrchol. Cesta obtiažnosti 2 - 2-, ľahké lezenie, oficiálne a neoficiálne odporúčané lano. Druhá možnosť je obísť celý Falketind a postupne terasovito a dlho pomedzi prekrásne ľadovcové plesá neúnavne stúpať, obdivovať, fučať do ramien celého pohoria, stratiť sa medzitým v čase a prekvapene nakoniec stáť spolu s ďalšími nórskymi krajanmi na vrchole (oblúbenosť túry na Falketind je u krajanov vysoká).
Na úzkej ceste parkujú autá rôznorodo, ja s dvoma kolesami v malom potoku. Ruksak ťažký, pre istotu si beriem aj lezečky, keďže netuším ako sa s tým ruksakom budem driapať hore. Vidím veľké skupinky, ako vyliezajú z auta a spoločne odchádzajú okolo jazera niekde do stratena.
Stúpam popri potoku naslepo len s tušením smeru, neskôr je už aj malý chodník, ktorý sa opäť stráca. Falkbreen – ľadovec. Malá húsenička ľudí sa pomaly kolíše hore a dole po ľadovci. Pevne pospájaní spoločným lanom kráčajú ako jedno veľké telo pod stenu, kde sa začína Pionerrute. Nechcem byť tesne za nimi, tak sa šuchtám pomedzi modrasté trhliny, obdivujem okolie, fotím.
Skupinka si práve sadla na kamene, vytasila „svačinky“a zrejme skúma, kto som a čo tam podivne robím. So svačinkami som nerátala a naozaj sa mi nechce pripliesť sa k organizovanej skupine. Fotím, stojím, udieram čakanom po okrajoch trhliny, jednej, druhej. Skupinka asi nerozumie prečo nepokračujem a ja sa začínam cítiť ako predstieraná geologička, ktorá prišla mapovať topiaci sa ľadovec.
Svačinky sú dojedené a ja som konečne placho napriamila krok pod stenu. Húsenica ľudí nastúpila na Pionerrutu, a kým som si mačky dávala dole, zmizli za skalu. Veď ich čoskoro dobehnem. Na „pre istotu" natiahnutý sedák si zapínam lezečky (v prípade, ak by bolo potrebné ozaj niečo liezť), hebedný ruksak na chrbát a idem. Ale skupinku nevidím. Škriabem sa vyššie a vyššie, ale nikde nikoho. Kde je do čerta tá Pionerruta. A tak sa nakoniec oslobodím od konceptu jedinej cesty a rôznorodo sa prehmatávam vyššie a vyššie.
Nečakane sa vynáram na plošine ďaleko, ale zároveň neďaleko skupinky. Majú vyvalené oči, mám ich aj ja. „Akou cestou ste prosím vyšli hore? „Pionerrutou“, odpovedá jedna z desiatich blonďavých. „A neviete čím som šla ja?“ Krčia plecami a ja sa rýchlo pakujem, lebo by bolo ťažké vysvetľovať, že nakoniec nie som žiadna výskumníčka ľadovcov.
Ešte malý kúsok driapania po krku Falketindu, a už si rozbaľujem svačinku ja a pozerám na svet pod krídlami Sokola. Ľudia prichádzajú, odchádzajú, niekto si práve odhryzol z jablka, niekomu prišla správa z messengera. „Nechceš sa odfotiť?“ Pýta sa ma pán z organizovanej skupinky. „Veľmi milé od vás, ale nie, ďakujem, ja sa veľmi fotiť nemusím, stačia mi výhľady na jazerá , ľadovce a štíty.“ Stačia mi iba mlčanlivé výhľady.............................
Salonka
Fotky Falketind - Nórsky sokol v Jotunheimen
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Kokava trail 2024 (1500x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (1477x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (973x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (861x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (827x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (805x)
- Kôprovské sedlá na pohodu (762x)
- Skialpinizmus: Gipsyho prechod (704x)
- Parádne žiletkárske stúpania: Špania Dolina (700x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (697x)
Fórum
- Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Ďakujem aj za túto konštruktívnu odpoveď, kolektívnu vinu samozrejme uplatňovať nechccem, aj tie popisy k fotkám boli mierené na tieto konkrétne prípa... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Ďakujem Ti za odpoveď. Nemyslel som to tak, že si chcem len "rýpnuť". Viem, že sa nájde aj veľa nepoctivých poľovníkov, ako v každej sfére života, len... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Nazdar Martin. Napísal som to inak aj preto, že som čakal, či sa niekto ozve. Za slizovku ďakujem a za ten šafran sa ospravedlňujem, opravím. Viem, že... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Pekný opis jesennej prechádzky s krásnymi fotkami. S jednou chybičkou krásy. Vadí mi, že tu podprahovo vykresľuješ poľovníkov (pohybovali ste sa v poľ... - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
12.09.2024 - príspevok k diskusii
Je mi smutno a do plaču.Odpočívaj v pokoji. - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
06.09.2024 - príspevok k diskusii
Odpočívaj v pokoji kamarát, a ďakujem ze tie krásne spoločné časy na horách, nikdy nezabudnem… - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
06.09.2024 - príspevok k diskusii
Tento výkon ostane v pamäti navždy ako pamiatka na nezabudnuteľného človeka Mirka Bíreša. Nech mu lesy večne spievajú...