Inverzia

A sú aj také rána. Sivé, vlhké, do ktorých sa vám vôbec nechce zobudiť a ani prežiť deň, nasledujúci potom. Realite napomáha akurát skutočnosť, že dnes vstávam nie preto, že musím, ale že môžem a sčasti aj chcem. Kone nemajú predsudky voči zlému počasiu ani zime, ktorá sa vám snaží vliezť pod kožu, aj keď už trvá dlhšie. Tešia sa z pohybu. Tátoš podo mnou veselo klusá, občas spokojne zafŕka a z nozdier mu pri tom unikajú obláčiky pary. Všetko vidí aj počuje skôr ako ja. Sovu ospalo vzlietnucu zo stromu, srnky stojace pri ceste.

Klasické klopkanie kopýt o zmrznutú zem tlmí snehový poprašok a šedé ticho v podobe hustej hmly všade okolo. Pokiaľ on už je zahriaty, mne mrznú prsty.

Mením čižmy za tenisky a pomaly ukrajujem z výškových metrov stojacich medzi mnou a hrebeňom. Som zvyknutá na tento les. Je pokojný a prívetivý za každého počasia, nočnej či dennej hodiny. A dnes aj mysteriózny. Lúče slnka sa pohrávajú s hmlou aj mojím tieňom, hľadajú si cestu pomedzi husté stromy.

Občas zazriem vidmo, zvláštneho ducha s dúhovou svätožiarou, ktorý prebýva na hranici slnka a hmly. Magická hodinka pokračuje hore. Slnko zohrieva zmrznutú hlinu a sneh na nej sa topí. Iný svet. To, čo sa zdola zdá ako vlhký studený humus, je odtiaľto jemné nadýchané more. A kdesi v mysli mi zaznejú tieto slová, citát:

,,Keby som mohol žiť ešte raz, vstával by som skôr, aby som videl vychádzať slnko. Večer by som sa pozeral, ako pomaly zapadá, s pomyslením, že každý koniec je len začiatkom.

Keby som mohol žiť ešte raz, usmial by som sa do hmlistých dní. Predstavil  by som si, ako z nej tam hore vytŕčajú končeky končiarov a kúpu sa v slnečných lúčoch, s poznaním, že nad oblakmi vždy svieti slnko.

Keby som mohol žiť ešte raz, žil by som bližšie k horám. Lebo teraz už viem, že príroda je Boh a hory sú jeho chrámom.“

Buďme vďační za hmlisté dni.

Miesto: Kremnické vrchy, december 2015

Sisa