Jamníckou na Baranec

Asfaltujem z Pribyliny od skanzenu ku kempu pod lesom, chcem sa aspoň dočasne schovať pred vrcholiacou vlnou horúčav, ktorá zúri začiatkom augusta. Ráno popri potoku je to príjemné, len haldy dreva naznačujú, o čom bude prvý úsek tejto prechádzky. Necelá hodina a som v ústí Úzkej doliny.

Ďalších 20 minút je to na rázcestie Račkovej a Jamníckej, ale vôbec nemám dojem, že by som vstúpil do národného parku, kde podľa zákona je „ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti“. Pár krokov do Jamníckej a je to ešte horšie: vďaka obrovským vyholeným svahom sa otvára amfiteáter doliny s pohľadom až k Ostrému Roháču. Tu nižšie v doline to už našťastie zarastá, ale na hornom konci cesty akurát vo veľkom ťažia. Nájde sa aj pár prechodov cez zvyšky lesa, chôdzu so silnejúcim slnkom za chrbtom našťastie spríjemňuje zopár malých potokov, preskakujúcich cestu.

Kde sa cesta končí a mení na lesný chodník, už je to dobré. Na úvod síce predieranie oroseným krovím starej rúbane, potom ale už tieň lesa a o dákych 45 minút stojím pri rázcestníku Pod Smrekom. Tu začína najprudšie stúpanie, chodník sa serpentínkami rýchlo dostáva nad les. Čím vyššie, tým viac slnka a tepla, ale našťastie dnes aj vetra a zrelých čučoriedok.

Najkrajší úsek dnešnej túry je jednoznačne chodník cez Kokavské záhrady do Žiarskeho sedla. Nestúpa strmo, kľukatí sa kvetnatými lúkami pomedzi skalky a ostrovčeky kosodreviny. Nikde ani človeka, zato okolité kopce sú čoraz dominantnejšie. Na konci malé plieska, svištie diery priamo pod nohami a posledná serpentína do sedla.

Žiarske sedlo je známa križovatka, tak je tam už hustejšie, najmä zdola od chaty tiahnu vláčiky turistov. Ale nič dramatické, lebo sem sa treba dostať po vlastných. Povrtím sa, pofotím, výhľady sú dnes mierne zakalené letným oparom, ale nevadí.

Pokračujem príjemným hrebienkom cez Smrek na Baranec, cestou len občas človek, občas svišť. Rozhovory z doliny počuť tlmene, svišťanie svišťov jasne. Na to aký je dole v kotline už úpek, tu fúka príjemný vietor. Baranec na obzore rastie pred očami a barance na oblohe rastú tiež.

Skalnatý zostup zo Smreka a šotolinový výšľap serpentínkami k vrcholovému monolitu na Baranci, hore som vychádzkovým tempom po nejakých piatich hodinách od autobusu. Aj tu sa treba dôkladne poobzerať po známych horizontoch, najmä roháčsky hrebeň a dná Žiarskej aj Jamníckej doliny stoja za to, lebo tým smerom nezavadzia slnko.

Dole pokračujem po žltej holým južným hrebeňom,  slnko paradoxne očiam nevadí, lebo stále viac sa ukrýva za hradbu mrakov. Aj tak sú tu najkrajšie spätné pohľady na vzďaľujúci sa vrchol Baranca, lebo kotlina podo mnou je v nejasnom opare. Pred Holým vrchom sa ponáram do kosodreviny, tak výhľady mám najlepšie na nebo, zaťahujúce sa nad kotlinou búrkovou čierňavou.

Rázcestie Holý vrch, to je ideálne obedovisko a výber z dvoch rovnako dlhých možností zostupu na úpätie kopca. Asi hodinu a pol každá z nich. Mám ešte dosť času ku spojom, tak volím dlhší variant do Jakubovian. Chodník sa strmo kľukatí lesom, nižšie vývratiskom a okrajom rúbaní, zostup spestrujú skalky a pá vyhliadok, lavičiek a zastávok náučného chodníka.  To už ale švihám, lebo búrka sa blíži.

Ale netrvá dlho, pred náporom lejaku mi úkryt poskytuje strecha jednej z početných chát na úpätí. Potom ostáva už len asi trojkilometrová asfaltka do dediny na zastávku. Ale nič nudné, lebo krajinársky je to dosť podobné dnešnému začiatku. Končím teda spokojný v centre Jakubovian, asi po ôsmich hodinách. A odporúčam vziať si príklad :-)

Rišo Pouš