JAVORÁK, o tom som sníval. Ale na lyžiach
13.03.2013Zjazd z Javorového štítu na lyžiach, 31.3.1968 s Jozefom Botkom a Milanom Kriššákom
Úvodom musím povedať, že sme vtedy nemali vybraté nejaké ciele, o ktorých sa bežne diskutuje pri pive, robia sa plány a čaká sa na dobré podmienky pre uskutočnenie.
Bol to skorej taký môj latentný sen, ktorý som si vysníval pri pohľadoch z výstupov na Zbojníčku, pekný kopec nad Generálom a možno lyžovateľný.
Veľká Studená dolina bola obľúbeným cieľom popradských lyžiarskych turistov. Aj ja som sa k nim pridal, vďaka mojim rodičom, ako 13 ročný. Električka nás vyviezla do Smokovca (3.20 Kčs tam a nazad), zubačka na Hrebienok (2.20 Kčs jedným smerom). Sprievodca zubačky, jeden starší pán z Veľkej pri Poprade sa nás raz spýtal: "Sú tam hore pri chate aj stromy?" Pre nás to bola čudná otázka. Vedeli sme, že sprievodca zo zubačky neurobil nikdy ani jeden krok za roh budovy Hrebienok, aby videl dolinu. Každý miluje prírodu svojim spôsobom. Ale aj on, teda sprievodca, mal hory rád ako my, lebo v nich celý život pracoval. Takto bol skoro našim komplicom.
Na Téryho chatu sme s lyžami veľmi nechodili, zjazd zo Zamkovského chaty nie je alebo pre nás nebol lyžiarskym zážitkom. Našim cieľom bola vždy Veľká Studená dolina, odtiaľ sa dalo zjazdiť až na chatu Kamzík (ktorú boľševici bohužial zbúrali) cez pekný lesný úsek zvaný « húpačky ». Bohužiaľ húpačky nechali dnešní pánovia Tatier zarásť kriakmi. Zo Zbojníckej chaty sa nám ukázala celá dolina so všetkými vtedy realizovanými lyžiarskymi zjazdmi. Chodilo sa vtedy len na Svišťový štít, Prielom, Malý Závrat a na Priečne sedlo.
Na Javorový štít som sa pozeral zasnene, lebo som vedel, že na vrcholovom snehovom poli určite nebudem nikdy lyžovať. Roky prechádzali, my sme stále chodili v zime na našu obľúbenú Zbojníčku. Materiál sa tiež menil. Viazanie kandahar vystriedali langriemeny, takže sme museli nosiť lyže na pleciach. Každý si vie predstaviť ako sme nadávali, keď sme vedeli, že naši kolegovia v Alpách šliapu na lyžiach s originál Skialpovým viazaním! Moji priatelia boli väčšinou fixní, v týchto rokoch (mojich posledných v Tatrách ako občan ČSSR, vtedy to už nebola Československá republika, ale už « socialistická ») som bol často na túrach s Jožom Botkom (pôvodom zo Svitu, žijúcim v Tatrách) a s Milanom, zvaným Belom, Kriššákom z Popradu. Jožo dnes už zanevrel zo zdravotných dôvodov na hory a žije na južnom Slovensku, Milan je už roky na pravde božej. Obidvaja boli mojimi obľúbenými priateľmi. Keď sme spoločne mnohé večery trávievali na chatách, nikdy sme nehovorili o lezení, o skobách, lanách a výstupoch, robili sme si vtipy a bavili sa aj o « kočkách ». Tým sme sa asi líšili od tzv. pravých horolezcov.
Jeden pekný weekend koncom marca sme sa rozhodli ísť na Zbojnícku chatu. Vlastne by som povedal, že to bola toho času moja obývačka. Zobrali sme si so sebou nielen lezecký materiál, ale aj „lyže“, originál ručná práca!! Ja som mal takú skrytú myšlienku, že je to teraz v našich možnostiach zlyžovat z Javoráka. Lákala ma hlavne tá vrcholová plošina, ktorá ma vlastne na túto ideu doniesla. Tam sa dalo bez problémov lyžovať, na to stačil jediný pohľad na túto veľkú snehovú, nie príliš strmú plochu. Čo bude potom, teda na dolnom konci plošiny, to ostávalo záhadou, ktorú sme museli vylúštiť až na mieste. Povedali sme si, že ak sa to nedá zlyžovať, tak zostúpime na mačkách. Boli sme vystrojení len lezeckými bagančami, (ktoré aj keď sme ich natierali a impregnovali každý týždeň rybím tukom, napriek tomu po dvoch hodinách chôdze v snehu premokli), tie boli podľa vtedajších parametrov dobré aj na lyžovanie. Moji priatelia hneď s mojim plánom súhlasili. Deň predtým sme spolu liezli SV stenu Východnej Vysokej, poobede sme navštívili s našimi krátkymi lyžami Malý Závrat. Krátke lyže prichádzali vtedy do módy, to sme vedeli aj zo správ z Álp. Tam sa tento materiál vyrábal priemyselne. Volalo sa to po nemecky „Firngleiter“ firnový klzák. U nás sa všetko vyrábalo svojpomocne a improvizovane. Vzali sme staré drevené lyže, odpílili z nich zadnú časť a v polovici tohto amputovaného predmetu sme našraubovali železné čeľuste (Bakne). A bolo to! Koniec, teda pätka týchto « lyží » bola hrubšia ako časť pod viazaním. Ani to nám nevadilo. Tento náš svojpomocný výrobok meral asi jeden meter.
Ráno sme sa vydali s pocitmi ako pred svadbou, keď nevieš, čo ťa čaká, smerom k nášmu cieľu, ktorý sme oznámili aj chatárovi. Starý pán Kele, ktorému všetci vykali, keď videl naše lyže priviazané na kletráku, nám povedal, že sme sa zbláznili. (Z hľadiska jeho generácie mal pravdu). No ale niekedy sa aj také veci musia začať. On vedel, že nie sme samovrahovia. Do výstupu centrálnym žľabom v JZ stene sme sa pustili bez lana, s mačkami na topánkach.
Každý krok a stup k vrcholu stupňoval naše napätie a zvedavosť a u mňa sa objavil taký pocit radosti, že môj dlhoročný sen konečne dosnívam do konca. V polovici výstupu, pri prechode z pravého do ľavého žľabu sa moje myšlienky zastavili pri dvoch mladých ľuďoch, ktorí predtým odtiaľ spadli až do doliny.
Samozrejme netrvalo to dlho a dosiahli sme bez nejakých problémov vrchol Javoráka. Keď stojím teraz s lyžami na vrchu tohoto snehového poľa, ktoré mi roky vŕtalo v hlave, tak nechcem veriť, že je to skutočnosť. Teraz nás čaká ten pôžitok a pre mňa splnenie môjho sna, zapísať sa prvými lyžiarskymi oblúkmi do vrcholového snehového poľa Javorového štítu. Ja som to od začiatku nebral ako nejaký mimoriadny výkon, verte mi, ale ako vždy ako lyžiarsky výlet. Na nejaké extrémy som nemal žiadne ambície. Na konci plata sme rýchlo našli žľaby so súvislým snehom, na šťastie firnom, už trochu zmäknutým. Vedeli sme, že ak spadneme (ale nespadli sme), budeme môcť rýchlo zaraziť rameno do snehu, a takto nespadnúť až do doliny. Žľab bol kľukatý a museli sme manévrovať medzi skalnými stienkami. Aj keď išlo viac alebo menej do tuhého, nik z nás nezačal váhať, aby sme lyže stiahli a zišli s mačkami. Tak sme tento náš výlet skončili bez komplikácie pod stenou. Vtedy som skutočne nevedel ani nepredpokladal, že sme urobili niečo nového alebo mimoriadneho. Ja som mal, ako skoro vždy, v ruksaku moju dvojokú zrkadlovku 6x6 Yashicu, bola síce ťažká, ale mohol som urobiť niekoľko fotiek. Dnes by sa skoro dalo povedať - historických. Ani vo sne by ma nenapadlo, že tento výlet bude v roku 2013 komentovaný mojim priateľom Janom Bankom z Mníchova „ako pioniersky výkon, ktorým sme prelomili psychickú bariéru a mindráky, ktoré sme vtedy všetci mali“. My sme sa tým pustili do niečoho nového (ktoré vtedy nikoho nezaujímalo). Pre môjho priateľa Bela Kriššáka takéto lyžovanie bolo (podľa môjho názoru) skoro stratou času, lebo už vtedy bol vážnym kandidátom do národného mužstva, tzv. mančaftu. Tam platilo len zimné lezenie, každopádne žiadne lyžovanie. Ale stalo sa a Javorák bol zlyžovaný. KTO ZAČNE, TEN BOL PRVÝ.
Vo Veľkej Studenej doline nebolo veľa vrcholov, z ktorých sa dá zjazdiť na lyžiach. Zdalo sa mi vtedy, o rok neskôr, že v severných svahoch Slavkovskej Kopy sa bude dať tiež nájsť zjazdová trasa. S Paľom Jechom sme 18.4.1969 odbočili z turistického chodníka smerom k vrcholu. Zrazu vidíme pána Keleho, ako schádza na lyžiach z chaty do Smokovca. Nepoznal nás z diaľky, ale začal hneď nadávať, že sa našim smerom s lyžami nechodí. Pozdravil som sa mu z diaľky a udal moje meno. Kele nato: „Ty tam môžeš ísť, ja som si myslel, že sú to nejakí k........ti.“ Treba dodať, že pán Kele nebol nikdy vulgárny, ale nanajvýš klasický človek. Teda bral som jeho poznámku ako kompliment. Náš výstup a zjazd zo Slavkovského prebehol bez prúseru.
Keď naše lyžiarske túry na tzv. strmšie vrcholy zhrniem, verte mi, opakujem sa, brali sme to ako výlety. Každopádne vtedy turistickí lyžiari (k tejto kategórii sa aj dnes počítam) boli cieľom skôr výsmešných poznámok pravých horolezcov. Boli sme teda praví outsideri. Aj tak trošku hrdí na tento stav.
Ako dobre vieme, dodnes sa extrémne lyžovanie vyvinulo na veľmi vážny šport, postarali sa o to menovite Vlado Tatarka, Bohuš Štofan a teraz bratia Peťovci a vyrástlo už dosť nasledovníkov.
Alex Luczy 2.3.2013
Fotky JAVORÁK, o tom som sníval. Ale na lyžiach
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (926x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (864x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (792x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (772x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (718x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (710x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (669x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (658x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (640x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (634x)
Fórum
- Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s...