Kokava Trail 2025: lepkavý vzduch a šľahačkové kopy

Keď sa vlani H100 zmenšila na KT, som si zafrfľal, že to nie je „dospelá“ stovka. Teraz bez tréningu som bol naopak dosť rád. Aj niečo kratšie (detské) by som bral namiesto týchto „tínedžerských“ 78 km. Ale som sa teda aspoň pokúsil pripomenúť nohám, čo je to „behať“. Asi 5x, od júlovej Stíhačky. Telo si vraj pamätá, netreba to s tréningom preháňať – skôr si intenzívne predstavovať, aké to je, behať. Tak som si. Takto vyladený som v piatok večer naložil do Červeného Šípa jednu hyenu a jeden „predvoj zadného voja“, smer Kokava nad Rimavicou. Tomu samozrejme predchádzalo tradičné vzývanie bohov počasia, lebo horúčavy nie a nie povoliť. No mal prejsť front práve v noci z piatka na sobotu, malo sa citeľne ochladiť a vietor mal začať fučať zo severu. Ako na objednávku! Aj tak bolo – cestu ožarovali blesky z búrky niekde nad Krtíšom, okolo Detvy popršané, až sa z asfaltu parilo – perspektívy teda ružové, navyše na sobotu boli hlásené aj nejaké prehánky, paráda! Večerná Kokava, jej kulturák aj telocvičňa síce ešte sálali „zvyškové teplo“, ale už to bol len príjemný letný večer. Všetko (okrem stavu nôh samozrejme) vyzeralo ideálne, tak rýchla prezentácia, pár pokecov a odchod - založiť nočný tábor.

Telocvičňa: šuchotavo a dusno bolo dnu, klasika. Tak sme sa radšej rozbalili na chodbe ďaleko odtiaľ a blízko vchodu, kde fajne previevalo. Chodba úzka, tak usporiadanie „sériové“, v telocvični prevládalo „paralelné“. Dobrú voľbu nám potom potvrdilo pár ľudí, ktorých vraj rušilo nielen šuchotanie a chrápanie, ale dokonca vraj aj súloženie. I tak še da...

Nevýhoda telocviční – jeden záchod mužský, jeden ženský, tak Braňo Z. hneď vyhlásil inklúziu. Ale aspoň je to jednoznačnejšie ako šatne na futbalovom štadióne, označené domáci/hostia. Vraj skúsenosť z tohoročnej Východniarskej. Každopádne ráno, keď som vyšiel von, nevedel som, či sa na tráve jagá ranná rosa alebo večerný moč. Prešliapaný chodníček krížom bol našťastie suchý. Okrem toho chládoček a na obzore zvyšky sivých, bacuľatých, na pohľad vodou napitých oblakov. Výýýýborne!!!

O siedmej to vypuklo – po tradičnom hmýrení pred kulturákom a po parádnom fujarovom duete. Ani hymnu nebolo treba. 154 kusov vybehlo, samozrejme skoro všetci prepaľovali, iba ufóni zvoľna odleteli. Kokava druhý raz zažívala nevídané.

Zahrievací (= infarktový) strmý les na Slopovo k rozhľadni - pod nohami bedle a masliaky, nad hlavou šero. Prečo, to sa ukázalo hore na lúkach – všade naokolo mraky, ešte nízke slnko ukryté za nimi, a aj ten vetrík ovlažoval. Síce bolo trochu lepkavo, ale zatiaľ takmer ideál! Pasiečky s hojdačkou a za ňou rýchlo a zbesilo dole do Utekáča, na K1. Všeeetci mi ušli, lebo už tam som zistil, že do zbehov musím pomaly, že nové topánky držia lepšie ako nedotrénované nohy. Aj prvé ženy v nedohľadne, to zas bude rana pre moje ego...

V Utekáči boli ešte asi všetci utekáči a utekalo sa ku krmelcu normálne že cez pípaciu bránu – tak to aký pokrok!!! Ale logiku to malo, tam to bola ešte masofka a rýchlofka – a viacerí furt nevedia pochopiť pokyn, že štartové číslo má byť viditeľné a najmä VPREDU. Potom na chvíľu nebolo až tak treba pozerať sa pod nohy, tak som sa odvážil zdvihnúť zrak. A hrôza ma objala – mraky nikde, obloha čistý plech a Oskar začínal prikurovať!!! A čo horšie – aj dvíhať nočné vlhko zo zeme. S nedobrou predtuchou naletel som do druhého seriózneho stúpania, na Farkašku. Našťastie lesom, tieňom, serpentínami zmierňujúcimi prevýšenie.

Ale potoooom! Z lesného vlhka na slnečné lúky. Úsek po K2 pri penzióne Family, to boli strašné provokácie – mraky samozrejme všade dookola na horizontoch, len tam, kde stálo slnko, žiadny. Nad hlavami modro. Sucho ako v savane, ale cestou sú Čertove potôčky a Močiar. Aspoň muchy ešte neotravovali, odfukoval ich fajný, jemný severáčik. Tie ďaleké výhľady a krásna, guľatá pasienkárska krajina naokolo ako bonus. Asi preto tam fotografi striehli za každým kríkom. Len nohy už vädli, veď ako inak po 15 kilákoch. Už by im aj stačilo.

Dlhý výstup na Drahovú od K2: trochu lesmi, viac cez pasienky. Nie je strmý, ale teraz bol v závetrí, takže okolo hlavy mi to začalo intenzívne bzučať a čierno sa mihať. A začínalo dusenie vo vlastnej šťave – na južných svahoch bez tieňa.

Naopak zostup z najvyššieho bodu trasy na K3 Bratkovica bol miestami aj príjemný. Proti vetru alebo v tieni lesa. Pod nohami cesty buď pohodlné, mäkké, lúčne, alebo naopak drevoťažbou rozrýľované lesné. Hlavne tých druhých akosi každý rok pribúda, mám dojem. Tam bolo bonusom aj jedno exkluzívne blatko, dokonalo impregnačné – lebo ani preskočiť, ani obísť. Osamel som, všetci naokolo kamsi zdrhli, nemal som ľudí na fotky a zastať a čakať na pomalších sa mi nechcelo. Hlavne som sa však začínal cítiť po tých úvodných prepaľovačkách zodpovedajúco stavu – starý, hrdzavý, nemobilný, asi takýto:

Bratkovica – sakra aké nové haciendy! Ale hlavne ďalší poriadny krmelec. Tento raz však celý deň nič pevné do brucha – len to, v čom je veľa vody, cukru a solí. Takže dyňa, pomaranč, z vlastných zásob gel. Do fľaše jonťák a rýchlo preč! No dobre, pomaly preč... Zase lúky, lesy, občas výhľady na Bykovo vľavo, potom na kravíny vpravo. Ešte nekonečné šotoliny miestnych ciest a strmý zošup k potoku Smolná, bez ktorého síce ešte žiadna H100 a KT nebola, ale ktorý napriek tomu vizuálne vôbec nepasuje do obrazu miestnej krajiny. Ako pri preskakovaní tatranskej bystriny sa tam človek cíti. A samozrejme je to obľúbený fotobod pre škodoradostných paparazziov – či a niekto vykúpe. Tentokrát sa vykúpal minimálne jeden účastník, no dobrovoľne.

Od potoka hore na Táňovo mi trochu odľahlo, lebo aj do mierneho kopca už takmer všetci naokolo kráčali, nehanbil som sa až tak a bolo viac času zaostrovať. Na Táňove, na K4, tam to prišlo – nekompromisná deva za prázdnym stolíkom, niečo ako nemecká colníčka pred naším vstupom do schengenu. Ukáž výbavu!!! Niektorí s odkrveným a uvareným mozgom síce už – už začali siahať na nesprávne miesta, no deva tam našťastie mala ochranku. Lenže ona nielen obzerala, kto čo nemá, ona za to aj rozdávala DSQ! A dostal ho hneď vedúci mimozemšťan Tomáš Kubičík a po ňom 12 ďalších ultrášov. Deva naša zlatá, takto si ty veru chlapa nenájdeš – zadrel vraj nemenovaný klasik pri tom akte. Hlavne ale už nič nestálo v ceste k návratu legendy – Majo Priadka v cieli jediný pod osem hodín, komfortne pred Petrom Matejom a Milanom Toldom.

Na dlhoooom zbehu do Málinca sa rozhorel sestrovražedný boj o prvé miesto medzi ženami, keď sa Anna Brašeňová definitívne dostala pred Valentínu Grendovú. Andrea Krchňavá potom síce v závere ešte mohutne doťahovala, ale dotiahla to len na odstup troch minút a celkové tretie miesto. Inak aj pomalšie časy v porovnaní s vlaňajšími hovoria o tohoročnom vražednom teple. A zas – v lese chládok aj vánok, na lúkach Šutovej jamy aspoň ten vánok, ale vstup do dediny ako vstup do sauny. Navyše výhľad na čakajúci protisvah privolával mdloby už preventívne.

Ale najprv životabudiče na K5. Dyňa, jont, voda na hlavu, aspoň trochu odsoliť, jooooj vďaka! Len otázku, či chcem teplú polievku, som pokladal takmer za zlý vtip. Ešte protikrízovú chémiu do brucha a pome! Hej, hore lesom to ešte išlo, aj som sa černíc najedol. Ale vyššie, na tých nekonečne strmých pasienkoch peklo!!! Vietor just slabý a do chrbta (Kde je ten sľubovaný severák???), pod nohami rozpálený čierny asfalt či škvára, tieň nikde a just pred treťou. Šľahačkové kopy na severnom obzore ako poriadny výsmech. Aspoň, že tá chémia trochu zaberala. Až kľučkovanie pomedzi šutre hore na Jasenine prinieslo úľavu vďaka tieňu a vánku. A trochu aj zbeh k poslednému krmelcu v Ďubákove, lebo proti vetru.

Tam, keď som videl na zemi misky s vodou, dosť hlboké, aby som do jednej strčil hlavu, som šiel hneď „na moslima“ a vôbec ma netrápilo, či som otočený správne smerom k Mekke. Ani to, že to vraj boli napájadlá pre psov. Hneď sa lepšie stúpalo z jamy ďubákovskej. Celkovo tá „cieľová rovinka“ bola taká milosrdnejšia. Vietor lepší, nižšie slnko za chrbtom a v nekonečnom klesaní z posledného kopca Dielu sa mi už na furt skrylo za obzor a stromy. Smotanové bizóny za ohradníkmi pekne ladili so šľahačkovými horami na obzore. Zostup do sauny č.2 bol už okolo piatej predsa len v ľudskejšej teplote. Niektorí sme aj tak viac vnímali cieľovú fontánu ako cieľovú bránu.

V cieľovom kulturáku konečne mohlo nastať to, kvôli čomu na ultra chodíme – vyžieranie, vykecávanie, zavadzanie pobehujúcim orgom, čakanie na ďalších utekáčov a ich neuveriteľné príhody. Okrem ohovárania spomenutej nekompromisnej devy zarezonovala aj tá, že pár ľudí sa zaseklo hore na Dieli, lebo ich dole nechceli pustiť medvede. Tie si to nakoniec asi rozmysleli, lebo dole sa dostalo všetkých 133 ultras, ktorí opustili Ďubákovo, plus jeden veľký biely pes. Inak posledných vraj z K6 odprevádzali vianočné koledy – asi to tam bolo trochu psychedelické. Dokonca predvoj zadného voja sa na konci hecol a trhol jedného poriadne zdevastovaného spolutrpiteľa. Chvíľku po nich, ale stále dlho pred limitom, dovalil sa aj zadný voj alias fáborkové baletky, posledný raz zazvonil zvonec a pretekaniu bol koniec.

Takže ostalo už len spratať, zregenerovať, dospať a najmä poďakovať páchateľom, dobrovoľníkom aj miestnym na čele so starostom, že nám znovu pomohli tak parádne sa do... (vytrápiť). A nabudúce si lepšie prečítať pokyny, najmä tie o povinnej výbave. Dúfajme, že o rok tamojšia krajina ostane stále pekná, rozrytých lesných ciest ubudne a štartovka sa vypredá. Ale hej, niektorí si to isto aj užili – takí, ktorým teplo nevadí a najmä majú natrénované. Takže trénujme, možno sa to prejaví. Kto by chcel pobehovať priamo tam, GPX je hore, všetky podstatné dáta sú na stránke KOKAVA TRAILU a výsledky na STOPKÁCH LIVE .

Rišo Pouš