Koruna Zeleného plesa

22.02.2023

Fotky
Diskusia (1)

Ahojte priatelia!

Áno viem, je to už stará ošúchaná akcia z leta

ktorá obehla médiá v réžii Jožka Kubániho. (video dole)

Ale možno si to niekto z vás prečíta aj v mojom podaní. Akurát je to náročnejšie na čas.

Korunou Zeleného plesa to nazval Ferko Šmihál. Inšpiroval ho Janči Matava, ktorý pobehal všetky hlavné štíty tejto koruny, ale z dolín. (report dole) Toto rondo sa zrodilo vo Feriho hlave. Darmo, je to koumák. Plánoval to už dlhší čas.

Pôvodne to chcel ísť sám, na čas. Keďže som sa mu zapáčil, prizval aj mňa. Musel však súhlasiť s podmienkou: "Žiadny beh!" Pekne v kľude, aby sa mi nezačali podlamovať kolená už niekde na Kopiniakoch.

Uplynuli takmer dva týždne od našej prvej spoločnej akcie "Desať štítov nad 2600 m.n.m". (odklik na článok dole)

Sedemnásteho augusta vyrážame svižným tempom z Kežmarskej Bielej vody. Žiadny beh, presne podľa dohody!

Cestou na Brnčalku sa chechtáme na výroku môjho dobrého kámoša Peťa.

Ktorý na margo nášho prvého spoločného výletu povedal: "Takéto akcie robia len skrachovaní lezci alebo bežci!" Milý Peťo, ja som sa za lezca nikdy ani nepovažoval. Lezec je pre mňa indivídum, ktoré dokáže na skalkách dookola nacvičovať nejaké zostavy. A ja na to nemám. Som len určitý druh exota, ktorému sa páči pohyb na horách. Feri, ten je zas "ultras".

S jeho prebehnutými 5 000 kilometrami s prevýšením 237 tisíc výškových metrov za minulý rok nevyzerá na skrachovanca.

Popri chate prejdeme len ako zakrádajúci sa zlodeji. Je sedem hodín, aj tak sú všetci zaneprázdnení raňajkami.

Hrebene sú ešte sčasti zahalené do oblakov.

Po večernej, výdatnej búrke je všetko mokré a slizké. Z Jastrabej veže do sedla, kvôli dvom nepríjemným krokom, hádžeme radšej zlaňák.

Karbunkulový hrebeň ideme ako na tŕňoch, všetko sa šmýka. Feri je akýsi nesvoj, nemá z toho dobrý pocit. Sme príliš pomalí.

Pod Malým Kolovým štítom, priamo pod stenou, zaparkovali ľudkovia. Je tu kopa lokrov. Bojím sa, aby som im neposlal nejaké "rekomamdo". V stúpaní na Kolový štít začína dobro víťaziť nad zlom. Slniečko zatláča zbytky protivnej hmly na sever - do Javorovej doliny a rýchlo vysušuje šmykľavé skaly.

Niekde nad Čiernym sedlom mi zvoní mobil: "Ahoj oci, kde si? Zle sa mi s tebou snívalo, dúfam, že nie si zas v Tatrách?" Celkom dobré povzbudenie na dnešný deň, myslím si. Ak to rondo chceme stihnúť, všetky lezecké úseky musíme sólovať. Ale na čierne myšlienky nie je čas, pretože už zliezame do Papirusovej štrbiny a treba sa plne sústrediť na Čierne veže.

V podstate žiadny problém, len treba sledovať, kde je skala olezená a doškrabaná od mačiek, aby sa človek zbytočne kdesi nezapráskal.

Niekde za nami počuť zreteľne hrmot padajúcich skál. Prebehne mi mráz po chrbte. Za chvíľu už nad Malou Zmrzlou dolinou krúži vrtuľník. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jeden z tých človiečikov - horolezcov, o ktorých som sa obával, aby som na nich niečo nezhodil, vypadol zo steny. Mal presne ako ja, päťdesiatosem. R.I.P.

Zo Stolarczykovho sedla nás čaká trochu nudnejší úsek, pozvoľna stúpajúci na Baranie rohy. Z Baranieho sedla exponovanou stienku vyliezame na hrebeň smerujúci na Spišský štít. Tu to zas vyzerá na VHT.

Ferimu naznačujem, že póza na Spišskej ihle, to by bolo foto! Neváha a za chvíľu mi už máva z vrchu. Mňa asi drbne, mobil odmieta fotiť - je totálne full. Kričím naňho, nech ešte chvíľu zotrvá v tej póze, a snažím sa rychlo čosi povymazávať. Feri je kľudas, ale mám obavy, aby zo mňa nedostal tiky.

Ovčiarska veža, Strapatá veža, Malý Pyšný štít, Pyšný štít. Celkom nám to odsýpa. Počasie je ako z katalógu cestovky, zameranej na vysokohorské prechody. Slniečko, osviežujúci vetrík - čo si viac môžeme priať?

Z Poslednej štrbiny, pri obchádzaní Lomnickej vežičky, zachádzame moc doľava. Trochu sa moceme, kým trafíme reťaze v Jordánke na Lomnický štít.

Na Lomničáku si vzhľadom na dobrý postupový čas môžeme dopriať pauzičku. Fľaše vody, pivo, koláčiky, kávička. Platí Feri, takže sa vôbec nemusím krotiť.

Po dokonalom resete schádzame do Nižnej Medenej štrbiny. Tá kávička ma nenormálne napružila. Cítim sa ako Hermann Buhl, keď si šľahol pervitín a na bicykli sa vybral z Insbrucku vysólovať si Cassina na Piz Badile. Feri sa nestíha čudovať. Vidlový hrebeň miestami doslova utekám. Hamujú ma len zlaňáky.

Dve partie Poliakov, ktorí ešte bojujú na hrebeni, majú dúfam dobité čelovky.

Ani neviem ako a stojíme na Kežmarskom štíte. Je nám jasné, že už sme "za vodou". Tešíme sa ako malí chlapci. Pri zostupe z Malého Kežmaráku dávam veľký pozor, kam stúpajú moje roztrasené nohy, lebo ešte stále sa tu dá spraviť zopár kotrmelcov do doliny. Z Veľkej Svišťovky po chodníku, miestami aj poklusom, a sme na Brnčalke.

Na chate dve dievčatá akurát šúrujú prázdnu jedáleň. Pri vete "že by sme niečo aj zjedli" nás posielajú do "péčka". Pardon, už horšie počujem, posielajú nás našťastie iba dole, do baru. Tam nám načapuje a ujíma sa nás Ľubo. Okamžite zalarmuje Sisu a kompletná večera je pred nami, dokonca ako pozornosť podniku. Veľká vďaka!

Hovorí sa, že keď chceš Boha rozosmiať - povedz mu o svojich plánoch. O mne nevedel nič, lebo ja som si nič ani neplánoval. Feri sa musel zrejme veľa modliť, keď sa nám táto akcia tak perfektne vydarila. Veď o nej sníval minimálne dva roky.

A čo sa týka času: od auta z Bielej vody a späť 16 hodín, rondo Brnčalka a späť 13 hodín aj 13 minút. ,

Ďakujem Ferimu, že ma na takúto úžasnú akciu prizval, a s pomocou Jožka Kubániho urobili zo mňa na okamih mediálnu hviezdu.

POKOJ V DUŠI A SVETU MIER !

Milan Styk

Fotky Koruna Zeleného plesa

Súvisiace články:

Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu	Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou	Tatring - alpine running.
6 Tatranských vrcholov za 1 deň	Desať TATRANSKÝCH štítov nad 2600 mnm	Vidlový hrebeň - najkrajšia hrebeňovka Tatier