Korytom Mlynského potoka na Martinské Hole

Severná časť Lúčanskej Malej Fatry je najviac navštevovaná v okolí „lyžiarskeho skanzenu“ na Martinských Holiach, kde hrebeň medzi Veterným a Minčolom poskytuje pekné výhľady na všetky strany. Najviac využívanou prístupovou trasou na Hole je nepochybne „stará cesta“ po žltej značke z Podstrání (časť Martina), od konečnej zastávky liniek MHD č.40 a 41. Výstup trvá (podľa trénovanosti a chuti samozrejme...) okolo 2 hodín a tento čas uvádzam hlavne preto, lebo z rovnakého východiska sa dá hore dostať aj jednou zaujímavou „skratkou“, ktorou ale nevedie žiadny chodník.
 

Aspoň na mape vyzerá výstup dolinou Mlynského potoka (dá sa nájsť aj pod názvom Malý alebo Pivovarský potok) viac „priamočiaro“ ako po serpentínach žltej značky (mapa). Potok tečie predsa po spádnici, nie? Ale jednoduchý postup končí hneď za poslednou chatkou, kde treba opustiť cestu a vydať sa hore korytom potoka.
 

Úvodná časť má mierny sklon, ale aj tak už treba skákať z kameňa na kameň a preliezať spadnuté stromy (obrázok 1). Najmä tých stromov bude vyššie viac a čoraz šmykľavejších. Prvou raritou na trase, len pár stoviek metrov od konca cesty je „pomník“ ľudskej činnosti (obrázok 2) v podobe zhrdzaveného drviča kameňa. Malý, len asi 9 metrov vysoký kameňolom, ktorý tu voľakedy fungoval, už našťastie nie je v teréne veľmi viditeľný. Zato v koryte potoka sa doteraz váľajú zvyšky lana a dokonca aj jeden vozík z nákladnej lanovky. O kúsok vyššie si potok na niektorých miestach prelamuje cestu úzkymi kaňonmi – lemované sú strmými stenami z amfibolitu, čo je jedna z najstarších hornín u nás (obrázok 3, 4). Aj širšie okolie je vraj najmä pre geológa veľmi zaujímavé. Prvé z vodopádov, ktorých je na trase neúrekom, sú skôr také menšie „vodoskoky“ a dajú sa pohodlne obísť alebo preskákať po kameňoch (obrázok 5, 6). Ako porovnávacie meradlo mi poslúžil dvojmetrový kamarát - spolulezec.
 

Postupne sú vodopády čoraz vyššie a častokrát sa dajú preliezť len za cenu premočených nohavíc a topánok (obrázok 7), niektoré ale treba riadnou okľukou obísť. Vodopády oddeľujú úseky koryta s miernejším sklonom, kde pohyb komplikujú tie hnusne šmykľavé kmene a riadne balvany (obrázok 8). Kto sa zapotí alebo zasviní viac, ako je mu milé, môže sa okúpať v niektorom z početných a dosť hlbokých „obrích hrncov“ pod niektorými vodopádmi (obrázok 9).

V hornej tretine toku sa potok vetví na dve hlavné zdrojnice (obrázok 10). Kto sa dá doprava, uvidí kúsok nad ich sútokom najväčší a najkrajší vodopád (obrázok 11) a pod vodopádom dve malé jaskyne (obrázok 12). Nad vodopádom je už tok miernejší a monotónnejší, vodopád samotný však treba obísť po poriadne strmom svahu. Kto sa od sútoku vyberie vľavo, bude viac preliezať, podliezať a obliezať ležiace kmene, často aj cez pŕhľavové húštiny. Obe cesty – necesty ale napokon vychádzajú na civilizovanú štrkovú cestu, ktorá od chát na Martinských Holiach vedie k záchytom prameňov nášho potoka a vedie po nej aj modrá turistická značka.
 

Nám cesta trvala takmer tri hodiny a že sa blížime ku koncu, to nám pripomínalo stále viac odpadkov v koryte. Celá trasa výstupu pripomína rokliny Slovenského Raja a navodzuje otázku, prečo si takýto krásny kút prírody nezaslúži niektorý z vyšších stupňov ochrany. Napríklad holoruby na strmých svahoch v dolnej časti vyzerajú dosť hnusne a viem si predstaviť, čo sa z nich valí do potoka pri takom dobrom letnom lejaku.
 

Na cestu odporúčam leto alebo skorú jeseň, keď sa už na hrebeni netopí sneh a ešte veľmi neprší. Koryto je vtedy najlepšie priechodné, ale potok má stále dosť sily, aby vynikla krása jeho početných vodopádov.

Rišo Pouš