Krížom cez Krivánsku Fatru – zo Šútova do Terchovej

Typická fatranská prechádzka, bohatá na pohľady, bralá, lesy aj lúky. Je pomerne náročná, tak na 9-10 hodín a hlavne v druhej polovici dostanú nohy zabrať v sérii krátkych, ale extrémne strmých stúpaní a klesaní. Práve keď sa zdá, že to pôjde už len z kopca :-) Oplatí sa ale ísť práve v tomto smere, lebo slnko je stále za chrbtom, čo výhľadom do krajiny pomáha.

Jedno horúce júlové ráno som teda odštartoval zo železničnej zastávky v Šútove, ale tá je od vstupu do lesa dosť ďaleko - takže úvod asfaltový. Sú dve možnosti, zvolil som dlhšiu (cez dedinu), ale radšej ako po smradľavej hlavnej. Smer Šútovský vodopád - tadeto je to hore na Chleb príjemnejšie ako po zelenej, po „Generáli“, na ktorý už zrána praží slnko. V doline pri vodopáde akurát vrcholila jar, mesačnice voňali o 106, nad lesom zas prudko rozkvitli lúky. Voda sa dá dotankovať cestou na hrebeň, na Mojžišových prameňoch. Tam sa dá aj reuma liečiť, lebo chodník je tam úzky a žihľava dobre narastená :-) Stúpanie je okolo prameňov strmé a až príliš slnečné a v závetrí. Takže keď za posledným horizontom vykukol Chleb, nešiel som traverzom popod neho k chate, ale doprava hore na hrebeň, do Sedla za Hromovým. Predpoklad sa naplnil – dobre tam fúkalo. Hneď bol svet krajší! Aj výhľady: ako na dlani Vrátna dolina a jej západná obruba, ktorú som sa chystal prejsť. Predo mnou pekne po poradí Chleb, Veľký Kriváň, viac vpravo Kraviarske, Žitné, Baraniarky a celkom vzadu Sokolie. Ale všetko v opare, vlhko bolo ako v práčovni, obloha biela, fotky nič moc, čo už... Počkáme na babie leto.

Brutálne teplo vďaka vetru nebolo cítiť, cez Hromové na Chleb je to na skok. Vychutnával som samotu a ticho, nikde nikto. Ale cestou do Snilovského sedla už bolo vidieť, ako sa na obe strany rozliezajú prví ľudia z lanovky - odbilo 9 hodín. Takže zo sedla žiadny Kriváň, vybral som sa traverzom po modrej popod hrebeň na Chrapáky. Nefúkalo tak príjemne ako na hrebeni, ale na chladenie to stačilo a aj tu všetko kvitlo ako divé, radosť kráčať.

Pri rázcestí potešila informácia na smerovníku - o studničke za zákrutou. Dobre že som ju riadne využil, lebo ďalšia možnosť tankovať mala prísť až na konci, nad Terchovou. A trasa začínala byť „výživná“ – prudkým klesaním do Sedla za Kraviarskym začala séria síce nie dlhých, ale o to strmších výstupov a zostupov. Náročnosť zdôraznená hrboľatosťou, aká asi len vo vápencoch môže byť. Korene a sutina na chodníku ako bonus, za dažďa a blata to tu musí byť zaujímavé :-)

Ten prvý výšľap (na Kraviarske) bol asi najpríjemnejší, s výhľadmi a popri kosovke. Nasledoval kamenitý otvorený hrebienok, zošup do lesa a prudko hore lesom na zalesnené Žitné. Odtiaľ ešte prudší hlineno-kamenný zostup a následné strmé kľučkovanie pomedzi ostré skaly na Baraniarky. Miestami bolo treba zapnúť náhon na všetky štyri. Tu sa ale aj pekné miesta našli, dokonca nejaké reťaze a zábradlíčka. Do sedla Príslop to bolo asi najdlhšie a najhoršie z kopca. Súcitil som s ľuďmi, ktorí sa asi bez väčšej prípravy vybrali opačným smerom, keď sa ma pýtali ako je to ešte ďaleko. A kam? "K lanovce!" Znela odpoveď. Tak som pre istotu len zaželal šťastnú cestu :-) Lebo väčšina sa netvárila šťastne pri tom výstupe :-)

Na Sokolie zo sedla Príslop už bolo stúpanie pohodlnejšie, chodník nestúpa priamo po spádnici, ale okľukou. A na hrebeni sú viaceré vyhliadky a čoraz viac skalných vežičiek, takže je to pestré. Podobá sa to trochu na hrebeň Súľovských skál. Na západnom okraji Sokolieho je skál ešte viac a zostup zo sedielka Malé nocľahy do Terchovej cez dolinu Obšívanka je síce neskutočne strmý, ale aj neskutočne atraktívny vďaka skalným oknám, ihlám, stenám, previsom a všetkým tým nádherám, ktoré v tomto skalnom meste príroda vytesala. Na spodnom konci doliny už len ostávalo rozhodnúť, či doprava do Terchovej, či doľava do Vyšných Kamencov. Doľava bolo k autobusu bližšie :-)

Rišo Pouš