Malofatranská stovka 2024 – desiate narodky

Jedna z najnáročnejších, ale aj najmasovejších slovenských ultraakcií sa v zdraví dožila svojich desiatych narodenín. Prišla na svet síce už v roku 2013, ale boli tu aj dve pauzy: prvá v r. 2018 kvôli pracovnej zaneprázdnenosti jej otca Martina Drozda, druhá v r. 2021, samozrejme kvôli Covidu. Jubilantka si prežila už aj svoje prvé „obdobie vzdoru“ v r. 2016, keď metala hromy – blesky a nepustila až do cieľa všetkých účastníkov. V r. 2019 zase dočasne pribrala na odporných 180 km. Od r. 2022 vzala do rúk jej výchovu adoptívna mama Tina Magová a asi ju trochu skrotila v búrlivom predpubertálnom vývoji - lebo v r. 2024 sa prvý raz stalo, že na trase nenastali žiadne zmeny. Zákulisné klebety síce na rok 2025 znovu o jednej zmene šepkajú, ale vraj to bude len malá, kozmetická optimalizácia. Toľko teda ku stručnému výňatku zo životopisu jubilantky a k perspektívam jej možnej budúcnosti, takže môžeme pristúpiť k reportáži o priebehu osláv, ktoré sa niesli (ako inak) v radostnom, priateľskom a internacionálnom duchu. Ak by si chcel ten životopis niekto pripomenúť bližšie, všetky jeho kapitoly sú samozrejme zreportované tu na Vetromagu:

Oslavovať sa začalo, ako už tradične, v Terchovej v piatok podvečer, fasovaním rekvizít, bez ktorých sa žiadna ultrapárty nezaobíde. Pretože počet medveďov na trase vraj znovu stúpol (na 58), bola medzi nimi aj rolnička. Bola to takmer „horúčka sobotňajšej noci“ – ale kritici príliš teplého a najmä dusného počasia by si mali uvedomiť, aké šťastie vlastne mali. Lebo pár dní pred akciou ešte hnusné búrky, po akcii v noci na pondelok zas, len na víkend to vyšlo bez lejakov. A zase nemôžu chcieť na konci júna príjemný chládok, však? Toto si veľa premotivovancov nevie uvedomiť, že MF100 nie je náročná len prevýšením, ale aj to počasie vrcholiacej Medardovej kvapky z nej vie spraviť poriadny mordor. Dusno bolo aj tentokrát exkluzívne, hoci zažili sme aj horšie. K tomu ten terén – je rozdiel kráčať strmo do kopca a štverať sa tam po štyroch. A samozrejme, že potom sa treba rovnako aj dole dostať. A keď sú tie sklony vylepšené mazľavým blatkom, len vtedy je to tá pravá rozkoš, že?

Následky tejto kombinácie faktorov sú známe – na rozdiel od tristohlavého davu, ktorý bujaro poskakoval v sobotu o šiestej ráno pod plechovým Jánošíkom, záverečná nedeľná párty vo Fačkove sa niesla len v komornom duchu a pomalom rytme posledného slaďáku. „Úmrtnosť“ na najdlhšej trati bola tentokrát nadpolovičná - len 49 zombíkov sa dopotácalo až do cieľovej telocvične, výsledky sú TU . Aj víťazný čas Martina Blahušiaka (17:50 - pomalší oproti tým rekordným) niečo hovorí o náročnosti podmienok.

Samozrejme, oveľa viac to žilo predtým, v sobotu popoludní na Lipovci, kde končili dve „detské“ trate. Inak v tomto je MF100 fakt zákerná a každý rok poriadne preverí mentálnu silu účastníkov – chce to ozaj pevnú vôľu, odpútať sa od plných stolov a vegetovania v tráve pred lipoveckým kulturákom a vyraziť do druhej polovice, v ústrety noci a mäsožravej divočine, navyše do najdlhšieho stúpania na trase (takmer 1000 výškových) smer Minčol. Čo je komu platné, že od Minčola až do cieľa je terén zväčša príjemne behateľný, keď v dropbagu na Lipovci neboli nachystané aj náhradné nohy?

Pred Lipovcom samozrejme bolo nutné zvládnuť takú maličkosť - premotať sa tých viac ako 50 km Krivánskou Fatrou. Zelená vlna hlásila ráno svoje tradičné: „momentálne sa zdržíte v Strečne 10 minút, v BA na Prístavnom moste kvôli nehode 15 minút a čudné, zablatené zástupy blokujú chodník pod Sokolím a Baraniarkami“. Zástupy poriadne zredli pod lanovkou, kde sa odpojili tí z najkratšej trate, tak ostalo viac priestoru pre trápenie popod Grúň, cez Štefanovú, Diery, Rozsutec, Stoh... A to je ďalšia zo psychovýziev MF100 – trápiš sa už poriadnych pár hodín a nikam si sa poriadne neposunul, Terchová stále na dohľad. Ale zato „ty panoramata“! Tentokrát výhľady aj na rastúce šľahačkové kopy na oblohe – niekde pod Tatrami vraj aj spŕchlo. Ultráši malofatranskí si však museli vystačiť s občasným tieňom, ktorý zato v kombinácii s pofukujúcim vetríkom mimoriadne spríjemňoval pobyt v tej bylinkovej saune:

Krmelec K1 v Starej doline asi väčšina účastníkov brala len ako spríjemnenie cesty, no Štefanová, Medziholie  a chata pod Chlebom už boli často vnímané ako miesta prvej, niekedy možno aj poslednej pomoci. Maguru tiež netreba dvakrát spomínať. Inak okoloidúci turisti len nechápavo slintali, lebo taký výber nemajú ani v desaťhviezdičkovej drevenici dole v Terchovej. O ochote personálu ani nehovoriac, toto je proste iná liga! Vďaka zubatému terénu išli na dračku aj dezinfekcie, leukoplasty, a niekedy aj poriadnejšie obväzy. Len barly nepožičiavali, väčšina si niesla vlastné, pretekárske. Psychológ, psychiater a agent s pohrebným poistením boli ešte len na ceste na Martinské hole, pod Hnilickú Kýčeru a do Vrícka. Ich služby ale vraj neboli až také žiadané, tí praví ultráci sú jednoducho tvrďáci. No určite nejedna slzička od dojatia odkvapla, keď po dlhej a strašidelnej ceste nočným lesom niekde v diaľke zablikalo svetielko ohňa, ohlasujúce blížiaci sa ostrovček svetla a ľudského tepla v nepriateľskej divočine.

Okrem ľudského tepla bolo toho atmosférického aj v noci celkom dosť, a práve preto silnejúci východný vietor prinášal nenormálnu rozkoš – a ešte aj odnášal muchy, útočiace na čelovku a všetky otvory v hlave, to nemalo chybu! Jeho hukot v korunách prehlušoval aj nárek obetí žihľavy a šľahajúcich vetvičiek. Potom koncom noci už síce bolo treba dobre sa pozerať nielen pod nohy, ale aj hore, či náhodou ten víchor nezačína olamovať konáre zo stromov, no našťastie nik na hlave skrvavený do cieľa nedošiel, aspoň myslím. A možno tam pod Kľakom ešte niekto leží.

Inak ten Kľak... Viacerí si ho asi budú pamätať veľmi dobre, že? Lebo aj to je jedno z prehliadaných špecifík MF100 – keď už si myslíš, že po drine, dusne, horolezeckých vložkách, nekonečných stúpaniach a zbehoch v Krivánskej Fatre, po nekonečnom výstupe na Minčol slnko konečne klesne, profil sa upokojí a chodník pod nohami sa príjemne kľukatí lesmi a lúkami, potom príde posledná kontrola vo Vrícku a za ňou...

Teda skôr nad ňou – už len záverečných 12 km a 700 výškových, čerešnička na torte. Lebo pekne po spádnici, ktorá je stále strmšia. A na druhú stranu, dole do cieľa, niečo podobné. V únave a s rozsekanými nohami, ktorá strana Kľaku je tá obľúbenejšia? Dáme hlasovať?

Našťastie dobrí ujovia lesohospodári nám tento rok zariadili na zostupe do Vrícka exkluzívnu balneoterapiu, a to úplne zadarmo. Jeden z naiintenzívnejších zážitkov podujatia, navyše perfektná ukážka prírode blízkeho lesného hospodárenia, ďakujeme! Navyše po precíznej aplikácii liečivého lesného fatranského bahna všetkých prestali bolieť nohy a nejaký strmý Kľak už nemohol nikoho duševne rozhodiť.

Takže napriek prežitým útrapám a zdevastovaným telám sa vynárali zo Suchej doliny väčšinou spokojne vyškerení ľudkovia, aby toto dobrodružstvo ukončili (už druhý raz) nie vo Fačkovskom sedle, ale v miestnej ZŠ priamo vo Fačkove. Pohoda na trávniku, ani chuť a vôňa ponúkaného guľášu sa textom opísať nedajú, oceňovanie víťazov bolo priebežné podľa toho, ako dobiehali tretí v poradí, takže ani „bedňové“ fotky tu nie sú. Ale všetko podstatné je na STRÁNKE a  FB Malofatranskej stovky, tu len zopár fotiek pre dokumentáciu trasy. Ale najmä poďakovanie Tine a spol, že boli všetci znovu ochotní zabiť toľko svojho voľného času len preto, aby sa pár šialencov mohlo prísť rozbiť tam, kde by sa mohli pokojne a pomaly prechádzať, vychutnávajúc si krásnu fatranskú prírodu. Tak si držme palce, aby sme sa o rok mohli prísť rozbiť zas.

Ozaj, a ešte jedna dôležitá klebeta na záver: Pretože to bol jubilejný ročník, bude o ňom veľkofilm. Matrošu sa vraj nazbieralo dosť, tak už len držme palce tvorcom, nech majú trpezlivosť a poriadnu tvorivú slinu pri jeho spracovaní. Link tu potom pribudne. Zatiaľ si môžete posťahovať nejaké fotky zo ZONERAMY .

Aktualizácia: film už je a môžete si ho pozrieť TU .

Rišo Pouš