Memoriál Ing. Jozefa Psotku - 26. ročník

          Existuje viac-menej početná skupina horských bežcov, športovcov, horolezcov, pre ktorých sa druhá októbrová sobota každoročne neodmysliteľne spája s podujatím, ktoré zanietenci zvyknú podomácky nazývať  Psotkáč. Myslím, že asi neexistuje lepší spôsob ako si  uctiť pamiatku a vzdať hold takému kultovému človeku, akým bol práve Juzek Psotka, ako športom ktorým žil a v horách, ktoré miloval.  16. októbra 2010 sa konal už 26. ročník tohto podujatia.

Kto nechal doma lyžiarsku výstroj, urobil dobre. Tento krát sme to oproti vlaňajšiemu ročníku mali bez snehovej pokrývky, bez brodenia závejmi, bez guľovačky a snehuliakov. Keďže Sliezsky dom je stále v rekonštrukcii, štart aj cieľ sa presunul na Hrebienok a prístrešie účastníkom poskytol tamojší hotel Sorea. Kvôli tomu došlo aj k zlúčeniu prvej a poslednej časovky do jedného celku, pričom druhá časovka, ktorú bežia len mužské kategórie, ostala bez zmeny. Ranné počasie bolo priam ideálne bežecké. Síce zamračené, ale bezvetrie a celkom teplo, skaly suché. Niektorí šťastlivci, ktorí bežali rýchlejšie, sa dokonca dožili aj modrej oblohy pri Zbojníčke. Hoci nie na dlho – na pár imidžových fotiek to stačilo. Po spoločnom výklade trate nás organizátori upozornili, aby sme sa na štarte a potom pravidelne v každom sedle nezabudli usmievať a tváriť fotogenicky. Tento ročník sa totiž vysielal online cez web kameru a v Prielome sme sa dokonca s hrôzou dozvedeli, že sa to online púšťa aj na festivale horských filmov v Poprade. Tak sme radšej rýchlo schovali tú hrušku naspať do batohu :-)

Na štart sa postavilo približne 50 pretekárov zo Slovenska, Čiech a Poľska. Prebehla kontrola povinnej výstroje – čo v preklade znamenalo, že každý musel bežať s batohom, v ktorom si niesol vibramy a bundu. Štartovalo sa intervalovo po dvojiciach. Trať viedla magistrálou na Sliezsky dom.  Povrch typický tatranský – kamene, skaly, ihličie, udivení turisti a sem tam nejaký Jogiho exkrement – prezrádzajúci, že brusnice už dozreli :- ) To sa nedalo nevšimnúť. Ale zase adrenalín navyše len pomáhal športovému výkonu. Keď sa v poslednej časti magistrály otvoril výhľad na podtatranské obce a sem tam spomedzi  mrakov vykukla nejaká  tá tatranská dominanta, dostali sme odpoveď na otázku, prečo je práve Psotkov memoriál jedným z najkrajších horských behov na Slovensku. Už len tú správnu hudbu do MP3 a keď sa ma na občerstvovačke na Sliezskom pýtali ako sa beží – mohla som so stopercentnou istotou povedať, že ako vo filme :-) Stúpanie na Poľský hrebeň preverí každého kondičku a ak Johny Laktát nevykopne dvere, je to celkom príjemný úsek. Už bolo aj na čo pozerať. Od Večného dažďa je nádherný výhľad na pleso.

Spomínam to hlavne preto, že sa to dá využiť ako dobrá výhovorka, prečo som práve tu musela prejsť do kroku :-) Posledné metre časovky sú na reťaziach, takže bežať treba radšej skôr – potom sa už fakt nedá. Poľský hrebeň je miesto, kde sa prezúvame do topánok a zostupujeme dole. Pri šmýkaní cez snehové polia je každému jasné, prečo sú vibramy v povinnej výstroji. V duchu ďakujeme rozhodcom, že tento rok poriadne predĺžili limity a tak sa nemusíme pozabíjať v snahe dostať sa čo najskôr dole. V sedle Prielom je najlepšia občerstvovačka. To mi kázali napísať :-) Ale bolo to naozaj tak. Chalani tam mali úplne všetko – normálne švédske stoly. Ja ďakujem za ten jablčník :-)

Možno aj toto je priestor poďakovať Jarovi Švorcovi a všetkým dobrovoľníkom z Horskej služby – Vysoké Tatry, ktorí tam každý rok celý deň mrznú, dávajú na nás pozor a ešte dokážu byť milí a vtipní. Veľká vďaka. Z Prielomu sa pokračovalo ku Zbojníčke. Odtiaľ bol štart druhej mužskej časovky – smer Priečne sedlo. My baby sme šli dole Veľkou studenou dolinou do cieľa. Vďaka tohtoročným štedrým časovým limitom stačilo pobehnúť už len pár metrov pred cieľom – pre celkový dobrý dojem. Šikovníci dokonca stihli aj horec na Zbojníčke alebo Térynke. Po večernom vyhlásení výsledkov sa premietali filmy a fotografie. Otáznik zostáva visieť nad ďalšími ročníkmi tohto podujatia. Nemenovaná finančná skupina skúpila viacero tatranských hotelov a medzi nimi aj už spomínané dva, ktoré neodmysliteľne súvisia s organizáciou tejto súťaže. Podarí sa organizátorom zdolať túto prekážku a udržať aj naďalej jedinečnú atmosféru tohto podujatia? Zostáva len dúfať, že áno. Tieto preteky, ktoré sú už aj akousi spoločenskou udalosťou, by chýbali mnohým ľuďom – milovníkom hôr. Za tento rok však patrí veľká vďaka všetkým, ktorí sa podieľali na organizácii a celom priebehu 26. ročníka.

Sisa

Výsledky 2010