Na kofču pod Chleb, alebo farebný deň za odmenu

Večer: sobota náročná, ledva do postele v reálny čas, nedeľu plánovať sa nechce, domáce ihrisko to zaistí... Ráno: prvé októbrové, topí sa v hmle. Ale viem, že hore je raj. Už nastrojený, pozerám z okna, aký to ide bus? Jasné, ten môj, č.27, no neva. Popretekáme sa :-) Lebo prišla chuť na čapovanú, vysokohorskú, ale si ju musím zaslúžiť. Tak utekám. Rýchlo, lebo preteky. A okrem toho najhnusnejšia, industriálna, ošumelá, opustená, hmlisto sivá časť Vrútok, Slnko ako mesiac v splne. Diaľnica, podjazd, Váh a kanál, mosty. Bus akurát dorazil do Kľačian, je to remíza. Ale na lúkach nad Kľačanmi už prvé farby a posledné zdrapy mlieka:

Strmina magurská, imitácia behu, len sa nezadýchať, dnes to bude o pocitoch. Južný svah, pripeká. Ale tak akurát, na dobrý pocit. Rozprávkový les nad chatou, pod nohami medovo, nad hlavou žltozeleno:

Príjemné stretnutie v protismere, pár slov s podobne postihnutým. ...len na Suchom dnes, niet času... Ale stačí. Hore fučí... A ty? Na kofču, tak čaf :-) A zase sám. Z kopca, do kopca. Cik-cak do vertikály Suchého:

Biely opar, Biele skaly, po červenej hrebienkom v ústrety červenejúcemu Kriváňu. Dnes to bude o farbách. Technické poskakovanie, kamene – korene, na juhu v teple, na severe vo zvyškoch nočného mrázika:

Miestami je to na 4x4, hore aj dole, tu to mám rád, zmena stereotypu. Kluskám na pocit, aby som si aj krajinu stihol vychutnať. Len pár zakopnutiami za to platím, žiadna krvavá dráma. A čaká ďalšia krátka, ale krásna vertikála, Stratenec:

Plynulo dole, plynulo hore, uhýbanie vzájomné, zdravenie, nie je tu plnka, chodník široký. Len dýchať treba naplno, vychutnávať éterické oleje, vyťahované slnkom a vetrom z ihličia kosodreviny. Malý Kriváň obsadený riedko, jeho prst ochotne pózuje v blankyte:

Tak zas dole, v severných odklonoch sa osuheľ už stihol zmeniť na blatko, ale v sedle pramienok číry, teším sa naň cestou nazad. Už len jedno dlhšie, sčasti plynulé, sčasti kolísavé stúpanie čaká. Bublen, Pekelník, hrana Veľkého Kriváňa:

Od Bublena prestávam zdraviť, nemá to zmysel, nenadýchol by som sa. A na hrane zápcha! Davy! Ohľaduplný slalom pomedzi ľudí, miesta dosť, len tých rečí okolo toho. A pri chate davy davy! Našťastie pípa fičí o106 a tety za okienkom o1006, takže o dve minútky na stojáka, kofolka s výhľadom:

Aj pojesť treba, no stačí desať minút a radím spiatočku, s pohľadom opretým na dokonalú slivkovú modrosť nad Chlebom:

Zas tie lanovkové davy, aj blbých rečí dáko pribudlo do kopca, ale s očami pod nohami je človek sám so sebou. Za hranou výdych, pomaličky kľučkovaním, niet sa kam ponáhľať, deň je iba v polovici, maco nakládol v noci svoju kôpku priamo na chodník a už ju čiesi vibramky roznosili, nad chodníkom pásikavo:

Zas jedno milé stretnutie, teraz už dvaja rovnako postihnutí, zase v protismere, vraj sa aj vo vzájomnom protismere našli a odvtedy idú spolu smerom jedným. Na domácom ihrisku vždy niekoho stretneš... Aj dnešnú poslednú vertikálu. Po doplnení pitiva z toho pramienka číreho idem okoštovať aj slizkú vrstvičku, čo ostala pod Malým Kriváňom od noci:

V Priehybe zmena, nech je zmena. Odbočka doľava, po žltej do žltých lesov a červených čučoriedok, dnes je to o farbách, aj keď takto proti slnku trochu zliatych do jednej. Tie plnotučné ostávajú za mnou a biela vápencová, bralnatá, nado mnou. Pod nohami na výslní poslední svedkovia leta:

V Sedle pod Suchým vyberám zákrutu pri smerovníku, pod nohami sa váľa nahryznuté jablko. Gravírované. A kreditky, ženské meno, vstupenka do posilky... Tak zas na Suchý, niekto sa tam mrví, ajfón tu neleží dlho, tu sa premelie ľudí... Potom ak nič, dobehnem možno majiteľku pred Magurou. Ale je to ona, už schádza oproti, to je super, že sa podarilo!

Tak zas cesta rozprávkovým lesom, medová a zlato-žlto-zelená, tak zas napiť sa zo žľabu a obzrieť, či niekto známy pred chatou... Ale nik, tak cup cup, posledný prudký ponor do inverznej kotliny:

Tak to bol ozaj deň za odmenu, čistých šesť hodín farebnej radosti, okorenených na záver dobrým pocitom. A môžem sa zase na týždeň nechať zavrieť a priprieť do roboty. Dĺžkou to bol maratón (ako ten v Košiciach), len trochu hrboľatejší. Takže baterky dobité, nohy nie, hádam z tej pozitívnej energie prežijem do piatku. Želám aj vám veľa takých dní!

Rišo Pouš