Na Rozsutce z Bieleho Potoka

Len krátke, ledva poldňové okno pekného počasia sa spravilo v tom daždivom bezčasí konca augusta, tak ho bolo treba využiť. Voľba padla na jednoduchý okruh cez Rozsutce najmä kvôli dobrým, na seba nadväzujúcim spojom. Ale aj preto, že sa dažďom napité oblaky nasúvali na Slovensko z juhu – bolo treba posunúť sa v rámci možností čo najďalej na sever, začať ráno a tesne po poludní už zutekať do sucha :-)

Čo už ale o Rozsutcoch? Každý pozná. Možností vyliezť hore je viac, tentokrát som išiel z Bieleho Potoka po zelenej hore na Malý (cez osadu Podrozsutec), potom na Veľký a na koniec modrou z Medzirozsutcov cez Horné a Dolné diery dole. Naschvál takto, že si užijem farbičky neskorého leta a nízke ranné slnko na lúkach nad Terchovou v pokoji, bez ľudí - a že davy v Dierach cestou dolu okolo obeda nebudú, lebo to už malo pršať. No, nepršalo, užil som si aj davy :-) Inak ako vždy: nie je problém veľa ľudí, ale veľa arogancie a sebectva. No bolo by škoda kaziť si deň frfľaním, nie?

Lebo ráno pod Malým Rozsutcom bolo ozaj parádne – vodopád hmly, ktorý sa valil od Zázrivej cez horizont, sa na ceste dole do Terchovej trhal, priesvitnel a tým vytváral zaujímavé, do mäkkých pastelových tónov ladené obrazy okolitej krajiny: pohľady na kopce ako cez pavučinu, hmlové lúčové efekty v lese, melancholická nálada okolo osady Podrozsutec... K tomu intenzívne vône lesa, lúk a hliny zo stúpajúcej vlhkosti po nedávnych dažďoch.

Neskôr hore na vrchole Malého Rozsutca príjemné teplo augustového slnka už vysušilo skaly, okolité kopce svietili v ostrom svetle vďaka vzduchu, prečistenému dažďom. Doliny a kotliny v okolí ešte utopené v bielej perine, z ktorej trčali len najvyššie kopce - iba Terchová a Vrátna dolina ako zázrakom čisté svietili zdola.

O necelé dve hodiny na Veľkom Rozsutci už sa situácia menila: hmly v dolinách sa začali trhať a vystupovať na hrebene hôr, z ešte nedávno jednoliatej prikrývky stúpali nahor útržky vaty a tie spolu so slnkom a tieňom vyrábali zaujímavé svetelné efekty a kontrasty v krajine na úpätiach malofatranských dominánt. Sedlo Medziholie sa striedavo vynáralo a potápalo do plnotučného mlieka. Dosť mrazili len pohľady na tie vyholené pláne lesa okolo Štefanovej - a to vôbec neriešim, že je to vo vnútri národného parku. Toto by v súčasnosti nemalo byť normálne už ani v hospodárskom lese!

Cestou dole Dierami už sa nebo takmer zatiahlo, a preto silné svetelné kontrasty už nerušili pohľady do tiesňav, vodopádov a roklín - svetlo zjemnelo. Takže všetko má svoje výhody, a tak aj známa trasa môže byť zaujímavá - s meniacim sa ročným obdobím, dennou hodinu či premenami počasia, no nie? Dobrý fotograf by toto všetko navyše ešte dokázal aj zachytiť :-)

Rišo Pouš