Okolo Púchova alebo zombie párty č.2

Tak sme tu po troch týždňoch zas – na stanici v Nosiciach, aj s bývalým kamarátom a jeho chytrým telefónom. Obaja ešte mŕtvejší ako minule, jeden po svalovici, druhý po antibiotikách. Len telefón si veselo žije. Ale tak no, veď aj utrpenie treba trénovať, Hriňovská stovka sa blíži. K celkovej pohode sa pridáva aj počasie, pre ktoré platí staré známe „ani psa by von nevyhnal“ – ale ultráša s pokojným svedomím. Leje, fúka, zima je, no ideálny tréning to bude. A počítať musíme aj s kvalitne namieseným blatkom. Jediné, čo nás drží v nálade, je predpoveď. Hovorí, že tá tlaková níž by mala rýchlo odtiahnuť niekam na východ. Dúfame. Lebo odťahovať mala už v noci a tu na západe vlasti už malo ráno len ojedinele spŕchnuť. Zatiaľ však len ojedinele neleje, keď normálne prší - schovávame sa v prievane železničného podchodu:

Keď už sa zdá, že aspoň ten lejak ustáva, vyrážame – cez Nosice v ústrety prvému zablatenému stúpaniu. Lebo dnes to bude vraj taký ľahší okruh okolo Púchova. Najprv z Nosíc do Nosíc, taký poloblúčik cez Hviezdu, Hradisko a Kozinec. Potom musíme preasfaltovať mestom cez železničnú stanicu a popri gumárňach, aby sme sa cez Váh dostali do Streženíc. Nasledovať bude najlúčnatejší a teda na výhľady bohatý úsek cez Štepnickú skalu a popod Hladový vŕšok a Vysokú nazad do mesta v časti Keblie. Toto všetko bez značiek, takže navigačná výzva pre domáceho pána. Ale okrem chytrého telefónu má aj chytré hodinky, nebojím sa. Za Keblím preskočíme Bielu vodu a Vsetínsku cestu a už po značkách až do konca. Púchovská skala, Vápenná skala, Biela skala a daváj dole z kopca na „jedinú občerstvovačku“ na trase - salaš Nimnica. Uvidíme, čo nalejú. No a na záver už sa len vyšplháme na Zábavy a cez Holíš a Diel zbehneme do kúpeľov Nimnica a okruh uzavrieme za hrádzou Priehrady mládeže. Pekné, behavé, nie moc šplhavé, často vyhliadkové to bude. Že trochu blatkavé, nebude vadiť. Takých necelých 40 km - hore je aj gpx na stiahnutie, ak by sa niekto chcel inšpirovať. A že som doma zabudol chytré hodinky, len som nakreslil kade sme sa motali (https://sk.mapy.cz):

Ideme na to: na úvod je na výber dlhšie a miernejšie alebo kratšie a strmšie zvážnicové stúpanie k výhľadu od bývalej hvezdárne na Hviezde. Berieme prvú možnosť. Prší už len zo stromov, blata je dosť, ale na lúkach ho vysoká tráva rýchlo stiera. Doma potom zistíme, či sa aj kliešťov urodilo. Zašedivený výhľad z Hviezdy na priehradu s kúpeľmi na jednom brehu a Milochovom na druhom, ale „hory už fajčia“, hádam už bude naozaj po daždi. Aj mraky sa pomerne rýchlo dvíhajú, aj keď sú stále poriadne „olovené“ - ale špicaté Klapy sme pred chvíľou ešte nevideli.

Cez Hradisko a Kozinec potom už furt lesom. Na Hradisku ozaj zvyšky hradiska a aj tabuľa, za Kozincom zase krásny, jemne klesavý singlík sviežim zeleným lesom. Ten nás ale nenechá dlho užívať si, vypúšťa nás na klasickej zvážnici a už nám to čvachtá. A ešte viac to čvachtá a na podrážky sa lepí, keď cesta vylezie z lesa na lúky a klesá do Nových Nosíc medzi domy. Pred nami Púchov skoro v celej svojej kráse, dnes ho ešte uvidíme aj lepšie a najmä zo všetkých strán. Tak zatiaľ z východu:

Dlhé asfaltovanie cez mesto – našťastie mám dobrého domorodého sprievodcu, ktorý sa vyzná v zákernostiach miestnej mestskej džungle. Keď prežijeme aj cestu bez krajnice a so zákrutami okolo Streženíc, môžeme začať stúpať. Na úvod zas blato, ďalej už po krásnych lúkach a popri zarastajúcich sadoch, už tu nad mestom je vidieť pozostatky bývalej typickej bielokarpatskej krajiny s roztratenými domčekmi a osadami. Široké výhľady z vrcholu kalvárie na Štepnickej skale, Púchov už máme od juhozápadu, dominujú gumárne. Aj na ten vysielač hneď vedľa kríža sa dá po rebríku vyliezť, žiadny plot. Ale na to už som vraj starý, sa dozvedám... :-) No tak nič, kúsok nazad z kopca a pokračujeme stále smerom nadol proti zastaveniam kalvárie. Len lízneme okraj osady Štepnice (v náletovej džungli sa krčia trosky domov) a zas po lúkach hore a dole a hore a dole, okolo toho Hladového vŕška a Vysokej nazad do mesta, do Keblia (parádne haciendy!). Modrej je nad nami už viac ako sivej, aj sa vyzliecť treba, Oskar keď zasvieti, hneď je hic.

Samozrejme za mostom cez Bielu vodu znovu do kopca, výrazne strmo popri záhradkách. To znamená výrazne pomalšie a to využívame na zamestnanie aj iných svalov – žuvacích. Posilníme sa do druhej polovice výletu. Krátke posedenie na Púchovskej skale – akosi sa nám odtiaľ nechce, smerom na juh je to počasie akési najkrajšie a máme výhľad najmä na tie lúky nad Streženicami, kde sme boli pred chvíľou:

Potom sa už (na asi najdlhší čas na dnešnej trase) ponárame do zeleného ticha pod korunami stromov – ftáčiky vreštia, srnky skáču, no romantika jak bič. Prevýšenia nič moc, tak ani to blato moc neva. Pred Vápennou skalou, na ypsilonovej križovatke domorodec naviguje doprava, preč zo značky. Chce preskúmať vyhliadku na Bielej skale, kde vraj ešte nebol. A dobre to vymyslel: po pár stovkách metrov jemne z kopca je tu skalné bralo s výhľadom priamo naproti na Nosice a na celý meander Váhu okolo nich:

Nazad aby sme sa nemuseli vracať až na miesto odbočenia zo žltej značky, šmykli sme si to kúsok nad vyhliadkou doprava - skratkou po „Nimnickom singláči“. Ktovie čo to bolo pôvodne, isto ho nevyrobili pre bajkerov. Ale je to milý, úzky, nie náročný chodník takmer po vrstevnici, s dĺžkou asi 2 km vraj najdlhší v okolí. Tu sú aj tie ostatné: „https://www.trailforks.com/trails/nimnicky-singlac“. Na konci sa síce mení na zvážnicu a aktuálne tam aj trochu dreva po čerstvej ťažbe zavadzia, ale inak fajn. Potom už zase žltá, vynárame sa z lesa a ďalší strmší zostup po chotárnych cestách, vylepšených exkluzívnym blatom. Už pomedzi záhrady a sady, dole čaká salaš Nimnica, jediná naša „občerstvovačka“ na dnešnej trase.

Reštika ale zavretá, kofča nebude!!! Syrom či bryndzou z predajne pohŕdame, jediné čo sú tety ochotné nám načapovať, je žinčica. Joooj ale fajná - len zas, či nebudeme príliš rýchli... Našťastie aj na poslednom úseku je lesa a kríkov dosť. No to už strmo stúpame (ako sa z občerstvovačky patrí) na Zábavy, na lúky s krásnymi solitérmi starých ovocných stromov. A netrvá dlho a je tu Holíš s takmer kruhovým výhľadom, za ktorým sa ale z našej strany musíme vyštverať po miestnej „gumenej ferate“. Našťastie aj tu už to vietor od rána presušil, netreba ísť na všetky štyri.

Domorodec navigátor je tu doma, len ja sa musím naštelovať ku vlaku. Času je našťastie dosť, tak na záver ešte improvizujeme cez Diel a hľadáme kadejaké staré kúpeľné chodníčky a navigujeme sa podľa žltých šípok Tour de Považie a keď nám ani tie nestačia, tak aj krížom cez les. No potom už poklusom do krčmy. Teda len na terasu, ale kofolu čapujú! A keď aj tá už zosyčala dole krkom, ešte stále je času veľa a Púchov blízko. Tak poslednou etapou je výklus síce so žblnkajúcim bruchom, ale s vetrom do chrbta, aby som na rýchlik nemusel osobákom z Nosíc. A rýchlik just mešká 15 minút a až do Považskej sa vlečie ako slimák. Už nech je ten tunel! Ale odtrénované je, dlhšia cesta domov už je len taký ten malý nutný bonus, keď nechcem drať len domáce chodníčky. Pekne bolo, len keby telo viac vládalo!

Rišo Pouš