Ponitrianska stovka 2019

Tento ročník je parádnou ukážkou faktu, ako sa tento šport mení zo záľuby zopár vyšinutých jedincov na masovú záležitosť. Ktorá zároveň priťahuje stále lepších bežcov, aj pôvodne z iných odvetví. Ale nielen špička (mimozemšťania) skvalitňuje – aj na ďalších miestach ak ešte nedávno o hodinu horší čas znamenal odstup o pár miest vo výsledkoch, dnes sa do hodiny v pohode vopchá aj 20 - 30 ľudí. Ultra trail je vraj punk, ale z organizovaných „stoviek“ sa už aj u nás stávajú seriózne boje. Zatiaľ o časy a umiestnenia, chvalabohu ešte nie o prize money. Väčšinou. Rastúcu úroveň vidno samozrejme aj na rastúcej úrovni organizácie. Napríklad také kyslé uhorky...Toľko malé debilné teoretizačné okienko, aby bolo čím zaplniť priestor okolo titulnej fotky, ide sa normálne bulvárne reportovať: krv, pot a slzy, aby bola čítanosť, a teraz aj sršnie žihadlá.

Začnem klasicky počasím, ktoré to tento rok nezvládlo a normálne nie že počas akcie (a ani pred ňou!!!) nepršalo, ale slnko svietilo ako divé a k tomu ešte ideálna bežecká teplota a ten protivný severozápadný vietor nie že osviežoval, ale ešte aj do chrbta bežcov tlačil a prispel tak k lepším časom. To čo je za P100? Viacerí sa sťažovali, že to akosi nemalo ten správny sklz.

Malá špekulatívna úvaha: možno by tie časy boli ešte o trošku lepšie, keby bolo pod mrakom. Lebo to ostré svetlo vytváralo najmä ráno v lese okolo Vtáčnika poriadne kontrasty – a striedajúce sa ostrovčeky svetla a tieňa robia pri behu doslova taký „stroboskopický efekt“. V kombinácii s kamenistými a korenistými lesnými cestami viacerí hovorili, že im aj robilo problémy sledovať, kam došľapujú. Potom popoludní zas slnko priamo do očí tiež miestami „potešilo“. Víťazovi podľa jeho slov nevadilo. Ale ten nebežal rýchlo, ten pomaly letel, to je iné.

Limit 300 ľudí síce nebol naplnený, ale len o päť kusov. Na štarte nakoniec vraj 261 ľudí a jeden ultrapes. Úmrtnosť asi len 40 ľudí - najviac ich končilo vo Veľkom Poli (K3, 38. kilák) a potom pri horárni Jedliny (K8, 84. kilák). Logicky, po tom ako sa pretrápili dlhými a náročnými „vysokohorskými“ úsekmi cez Vtáčnik a Tríbeč.

Na ranné hulákanie na námestí a dočasne zapchaté cesty raz do roka si Handlová už (zdá sa) zvyká, tak o siedmej ráno všetko ako malo byť, a aj poriadny pace car Robo doviezol. Len ktovie prečo s ním nechcel potiahnuť ďalej ako po koniec asfaltky hehehe... Favoriti ma čiastočne potešili: začali zvoľna, tak som stihol pobehnúť s nimi. Zaostrovať ale už nie. Potom zmizli v lesoch pod Gričom rozháňať divú zver.

Na kontrole na Griči normálne zápcha a miestami aj rady na vodu sa robili – zdá sa, že ultras začínajú byť vychcaní a od štartu do kopca si nesú prázdne fľaše kvôli úspore hmotnosti. Bolo aj pár malých kufrovačiek vďaka tomu slnku  - bežíš, pena u huby, hlava dole a fáborka just v tieni...

K2 pod vysielačom už nebolo možné prehliadnuť (ako vlani v hmle) a to bola tiež myslím novinka – 100 m pred každou kontrolou bola ceduľa. Niekde pod Vtáčnikom pre mňa (ako vlani) skončilo behanie a začalo plazenie. Telo mi jasne povedalo, čo si o nasadenom tempe myslí. No dobre, tak reku idem pomaly a vychutnám si to. Výhoda: čím pomalší beh, tým viac fotiek. Lenže ani pomaly už to o chvíľu nešlo, a to začal byť problém a taký ostal až do konca. Toľko výhovorky.

Jediná výnimka, kedy som zapol turbo: vraj sú za Penhýblom niekde sršne. Dozvedel som sa až pred Penhýblom a kde presne sú, to som zistil, až keď som medzi ne vbehol... No, aspoň raz sa záchranári v Jedľových Kostoľanoch nenudili. Hádam každý tretí - štvrtý človek tam dobiehal s tým, koľko žihadiel dostal... Rekord, čo som počul, Braňo Zigo – päť (Dal niekto viac?). Jeho komentár: nebol som z toho moc šťastný... Proste pravý ultrapankáč, žiadny veľký problém :-)

Medzi Veľkým Poľom a Skýcovom sú v rámci tejto stovky najkrajšie pasáže, tentokrát boli okorenené jasným vzduchom a výhľadmi doďaleka. Predtým, ešte z Vtáčnika, vraj Kriváň bolo vidieť. Otvoreným lúčnym úsekom dominoval hrad Hrušov, no gýč!

Za Skýcovom posledné lúky, ponor do lesa, zvážnice a tie známe „obilné lány“ na hrebeni Tríbča. A novinka na spestrenie – preliezačky nakladené akurát tak, že ani preliezť, ani podliezť. A s telom v rozklade, no rozkoššššš... Aj pod Vtáčnikom dáke boli, ale najlepšie boli aj tak tie pred Zoborom, keď človek čaká už len pohodlné, rovné cesty a nohy už ledva ohýba.

A ešte jedna drobnosť na krátkom úseku: pováľané drevené ploty, pekne ukryté v tráve. Už len keby dáke klince z nich trčali, som si tam pomyslel... Inak trasa celá prudko behateľná, to je tu samozrejmé. Plus to počasie a diali sa divy. Patrik Milata pri svojej prvej stovke (nie že by predtým kratšie ultra nebehal) rubol rovných 10 hodín. No dobre, a ešte 11 sekúnd, prepočítal sa trochu... To je posun traťového rekordu o viac ako pol hodinu (Halász – Pelíšek za 10:35 v r.2017). Hodinu a pol za ním Matej Oravec o sekundy pred Mikim Kérim. V roku 2015 by ich časy boli na suverénne víťazstvo, a to nie je tak dávno...

Denisa Kušnierová tiež nemá ešte tých stoviek veľa, ale jedenásta celkovo zvalcovala chlapov ako nič a jej 12:54 je tiež o takmer pol hodinu vylepšený rekord Turkyne Aysen Solak z vlaňajška. Lucia Dobrucká za 14:20 dostala od víťazky podobný „odlep“ ako bol u prvých chlapov. Vraj horšie ešte nebola na žiadnu stovku pripravená. No čo, stane sa, nie sme profíci, že? Tretia dobehla Mária Kubová, tiež za veľmi solídnych 15:09. Všetko toto sú aj pre väčšinu chlapov raketové rýchlosti.

Takže posúva sa to niekam do nadzvukových dimenzií, to je jasné. Možno by to chcelo ešte dáke dropbagy zorganizovať. Najmä prvým by to zrejme ulahodilo, ušetrili by pár gramov a to sa ráta. A niektorých nalomených by to možno motivovalo pokračovať ďalej, len keby si dali suché ponožky. A počasie si to na nás o rok hádam vynahradí, čo mu teraz nevyšlo. Vidíme sa!

Rišo Pouš