Pred Malofatranskou stovkou: Valčianska a Slovianska dolina, odbočka z hrebeňa

Najťažšia stovka na Slovensku sa blíži a tento rok je v jej záverečnej časti nachystaná chuťovka: v sedle Majbíková bude treba zbehnúť z hrebeňa k poslednej živej kontrole do Valčianskej doliny, až k lyžiarskemu stredisku. Teda stratiť dosť výšky, mlátiť sa po asfalte, aby sa zdevastované nohy museli znova štverať na hrebeň susednou (veľmi podobnou) Slovianskou dolinou. Do sedla pod Úplazom. Tak som sa bol pozrieť, kade sa to budeme motať – väčšina z nás tade pôjde v noci. A nie sú to príliš frekventované turistické chodníky, najmä ich časti pod hrebeňom. Spravil som si preto okruh z parkoviska pri vlekoch vo Valčianskej doline, ale tu sa budem držať postupu, ako sa pôjde v rámci stovky.

Takže začíname v sedle Majbíková. To je len taká nenápadná zarastená rúbaň na hrebeni, smerovník s odbočkou na modrú do doliny sa ukáže hneď po vynorení z lesa. Len pripomínam, že treba sa dať doľava - na turčiansku, nie na rajeckú stranu:

Chodník v lese za smerovníkom nie je veľmi zreteľný, ale značky na stromoch áno. Na začiatok treba len obísť pár spadnutých stromov (po ľavej ruke) a dať sa pod nimi ešte viac doľava, do dolinky začínajúceho potoka:

Chodník preskočí na ľavý breh a vedie popri potoku nezablúditeľne stále dole:

Keď preskočí zas na pravý breh, po pár metroch vylezie na križovatku troch zvážnic a tam je už smer jasný, stále dole, tou strednou cestou. Prvá značka je na nej hneď po pár metroch na pravej strane. Cesta vedie vysoko nad dnom doliny, o chvíľu zatáča doprava, aby sa veľkým oblúkom dostala na jej dno. Tú zákrutu vidieť aj na mape:

Príchod na dno doliny je na lokalite Kúpeľ. Majú tu hniezdo drevorubači, veď to v okolí aj tak vyzerá... Ale hlavne, tu začína nekonečný asfalt. Asi tak na hodinu:

Cestou pribúda chát, a keď minieme novú, vysokým múrom obohnanú „haciendu“, treba pomaly vytiahnuť kontrolný hárok, o päť minút sme na kontrole v Snowlande (asi 90 pohodových minút mi to sem trvalo z hrebeňa):

Kontrola bude priamo v areáli strediska, takže pri smerovníku treba prehodiť výhybku na žltú značku (to znamená z cesty doprava), prejsť cez mostík cez potok a zas doprava cez parkovisko k penziónu "Pod Pivnicou". Z kontroly krížom cez spodok zjazdovky, popri oplotení rozostavanej reštiky a popri chate lyžiarskej školy na zablatenú cestu (akurát tade ťahajú drevo, super). Vedie mierne do kopca, po ľavej ruke okraj lesa, po pravej zjazdovka:

Za posedom zas trochu doľava, kopírujúc okraj lesa, zvážnica začne byť strmšia a ešte viac rozrytá:

O chvíľu ale vylezie na horizont, kde je poriadna križovatka štyroch lesných ciest. Musíme odbočiť doprava, do lesa, stále po žltej, po „hlavnej“ zvážnici, ktorej sa odteraz stačí len držať a nepustiť. Dúfam, že som odtiaľto dobre trafil trasu, ktorou pôjde vlastné značenie organizátorov (ale cesta ma logicky viedla aj bez mapy a bez značky):

O chvíľu cesta vylezie na lúku, mierne sa stočí doľava a tiež mierne stúpa. A opustí žltú značku. Potom dlhšie traverzuje svah otočený na juh – do Slovianskej doliny, na ktorej dno sa nám treba dostať a ktoré presvitá vďaka holorubom vľavo dole. Prejde cez dve križovatky, na oboch sa treba držať logicky vľavo:

Asi pol hodinku po opustení lyžiarskeho strediska sme na dne (niekto aj na dne doliny :-))). A teda na zelenej značke. Kto by nechcel zašpiniť asfalt blatom, ktoré pred chvíľou nachytal, je tu malý pramienok na umytie hneď pri ceste:

O kúsok vyššie je ďalší, výdatnejší, tam sa dá aj okúpať ako vo vani :-) Ale to už začína nekonečný asfalt hore Slovianskou dolinou:

Asfalt končí asi po pol hodine na lúke a križovatke ciest, pri smerovníku „Krčma“ (za tmy pozor, smerovník je kúsok ďalej od cesty, vpravo). Treba pokračovať stále rovno hore:

Po 10-15 minútach sa situácia opakuje, len smerovník je hneď pri ceste. Tu sa to volá „Zraz“ a kto by si chcel nadpracovať nejaké kilometre, môže pokračovať doprava po zelenej, do sedla pod Hnilickou Kýčerou. Tým smerom je stúpanie na hrebeň krajšie:

Naša je ale vyblednutá modrá do južnejšieho sedla pod Úplazom, od Zrazu stále rovno hore. Ani nie päť minút a zvážnica prudko točí doľava. Modrá stále rovno a tu pozor - dosť nenápadne vchádza do lesa:

Na strome je taká „svätá búdka“ a pod ňou vyblednutá šípka, ktorú zo zvážnice ani za dňa nevidno:

Naviguje do poriadneho krpálu – strmá, vymletá, kamenistá zvážnica, ktorou miestami tečie potok. Ale dá sa tam napásť, jahody zrejú:

Keď sa značka konečne zmení na lesný chodník riedkym lesom (stále rovno hore, už vidieť horizont hrebeňa), odrazu šípka na strome prikazuje: doľava, preč z chodníka do vysokej trávy rúbaniska! A ďalšie dve značky v požadovanom smere to potvrdzujú:

Na prvý pohľad čudné, ale asi po 100 metroch už sme pri smerovníku v sedle pod Úplazom a teda na červenej hrebeňovke. Asi po dvoch hodinách svižnej chôdze od kontroly:

Takže môže začať posledná hrebeňová etapa, trápenie smerom ku Kľaku a do cieľa vo Fačkovskom sedle:

Želám šťastne a medveďno na MF100 :-)))

Rišo Pouš