Rodinné mtb hore Turcom, popod horu

Alebo z vrútockej stanice na stanicu v Tepliciach, alebo druhý raz poriadne zoznámiť príbuzných Cube AMS a novorodenca Cube Reaction, alebo teda druhý diel Rodinného mtb. Len tentokrát vlakom prišla na miesto činu spolupáchateľka, zažiadaná spoznať Turčiansku záhradku a ako správna hydrologička ochutnať niektoré z jej vychýrených minerálok. Tak som sa snažil aj trasu podľa toho namodelovať, a tak to nakoniec v podstate aj vyšlo. Dokopy necelých 70 km a necelých 1300 nastúpaných metrov, všetko po pohodlných lesných, lúčnych a aj tvrdých cestách, podhorím Lúčanskej Fatry a Žiaru. Ideál na nenáročný cyklovýlet od vlaku ku vlaku – keby niekto chcel, GPX je samozrejme na stiahnutie hore:

Z Vrútok od stanice je to jednoduché – pomedzi rodinné domy hore po ceste vedúcej na Hole, ale pár stoviek metrov pod rampou doľava na veľmi príjemnú šotolinovú cestu lesom, až na Podstráne. Po nočnom fronte popršané vlhko, ale cesta použiteľná, stačilo to vsiaknuť. Výhľadov minimum, len cez pár mladších rúbaní dole k mestu:

Potom dlhý úsek po betónoch a asfaltoch, lebo až nad Trebostovo po „Tankovej ceste“ cez bývalý tankodróm. Našťastie už je to cyklotrasa (viac TU ) a aj keď na začiatku je jej okolie hnusne brownfieldové, rýchlo sa vylepší: lesy, lúky, výhľady, chaty. Na najvyššom bode, po najdlhšom stúpaní, odpočívadlo:

Potom tanková traverzuje horný okraj lúk popod les, takže výhľady grandiózne, cez kotlinu na východ na Veľkú Fatru. Aj dve rozhľadne sú cestou.

V ústí Trebostovskej doliny preč z asfaltu do lesa, serpentínou okolo muničáku a dole do Valčianskej doliny – nenáročný, nehrboľatý zjazdík, peknou bočnou dolinkou, tak pre spestrenie. Akurát po búrke čerstvá preliezka cez chodník, ale s tým sa počíta, nevadí.

Z Valčianskej sme jednoducho cez nízky, lúčnatý horizont predriftovali do Slovianskej. Popri valčianskej obecnej „párty zóne“ a cez Sloviansky potok. Tam sa netreba zľaknúť – kto nechce brodiť, kúsok vyššie je most, len ho moc v kríkoch nevidno z tej zákruty pri dome.

Prechod do Kláštora bol taký „pol na pol“: Slovianskou dolinou aj hore z nej k „megabicyklu“ po asfalte (po ňom sa dá aj dole pokračovať), ale my sme samozrejme zliezli do dediny po lúkach s výhľadmi na Zniev. Tam to trošku lepilo, ale po tráve sa dalo - nezababrať dezény.

Nasledovala malá historická exkurzia centrom Kláštora, aj popri budove jedného z prvých slovenských gymnázií, ale najmä potom asi najkrajší úsek na trase, až do Polerieky – príjemné cesty pomedzi lúky a lesíky, popod Zniev a Ondrašovskú skalu. Len občas tam macovia cestu preskakujú, treba byť hlučný. My sme len čerstvé stopy v blate míňali. Cestou povinná zastávka pri ondrašovskej minerálke – zapumpovali sme, tiekla, chutila.

V Polerieke ešte bola chuť aj čas, tak hybaj doprava do doliny a trochu menej pohodlným stúpaním (lebo dlhšie, strmšie a kyprejšie v tej šotoline) sme sa vydriapali na veľké lúky pod Závozmi, aby sme ochutnali síce neminerálnu, ale vždy fajnú vodu pri chalupe na Repeši.

Dole do Brieštia je to taká trochu hrboľatejšia cesta lesom, ale nič nezvládnuteľné, aj pre začiatočníka. Potom len zošup dedinou a nad obchodom doprava, stále po cyklotrase, lebo samozrejme Hadvigu sme nemohli obísť. Krátke stúpanie zárezom cesty a za horizontom znovu pekná pasienková krajina.

Hadviga bola nemecká obec, po vojne totálne vysťahovaná. Väčšinu domov rozobrali na stavebný materiál, zvyšok obsadili chalupári, tak je to dnes taký zaujímavý „skanzen“. Ale žije, sú tam aj nové chaty a po r. 1990 rodáci dali obnoviť aj kostol. V „centre“ sa tiež dá dotankovať, z kohútika. A vo svahoch naokolo je vidieť zvyšky hospodárenia, sadov, polí, terás...

Z Hadvigy dole dolinou pomedzi mláky na hlavnú, ale tú sme opustili rýchlo. Pohlavné okresky cez Liešno a Kaľamenovú sú tiché aj v strede týždňa, tak bol priestor na obzeranie pasúcich sa zverov a motajúcich sa bocianov.

Ešte šotolina pomedzi polia, trochu asfaltu na Dubové a už sme ochutnávali, priamo pri Turci, druhú minerálku – trochu sýtejšiu, ale stále výbornú na pitie, nie ako ten ekrazit, čo ledva čurká vyššie nad Budišom a ľudia naň stoja v radoch.

Posledný úsek: Dubové – Požehy – Dolná Štubňa. To ani okresky nie sú. Dá sa to síce aj na cesťáku pohodlne, ale sú to také drsné chotárne asfaltky, kde skôr jeleň ako auto prebehne – čiže pokooooj. Pekné výhľady dopredu k Veľkej Fatre a Kremnickým vrchom, doprava na vyrúbané stráne Žiaru radšej moc nepozerať. Okolo rybníkov sa motá ako vždy dosť volaviek a iných okrídlených pytliakov, aj tam je čo obzerať.

No a finále – dole Štubňou a kúpeľným parkom. Liečivé pramene teplické sme ohrdli, sú ozaj až moc liečivé, radšej sme zasadli k dobrotám čapovaným, lebo času dosť a deň ešte dlhý, vlaky chodia pravidelne. Spokojnosť aj v inom smere – neprišli sme do cieľa veľmi bodkovaní a nebola to len zásluha väčšej porcie asfaltu a betónu. Aj po nočnej búrke boli cesty v tom letnom teple už minimálne polosuché, takže tadeto sa dá aj skoro po daždi. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš