Rusínska stovka 2021 – pokusný nultý ročník

Kde jedni končia, iní začínajú – a tak som sa dva týždne po poslednom ročníku P100 viezol na „ďaleký (severo)východ“ do Stropkova, kde sa z vôle a chuti miestnych bežcov zrodila nová ultraakcia (110 km a 4234 v.m.). Pre menej závislých aj variant s kratšou trasou 66 km, ale my veľkí sa predsa nebudeme zaoberať detskými zábavkami, že? Doprava na miesto činu a najmä z neho je dôležitá vec, lebo v pondelok treba ísť aj do práce. Pre nás Stredoslovákov žiadny problém, ale keď som počul, aké logistické operácie riešia západniari... Ešte že naše vlaky meškajú presne a spoľahlivo. Celkom som sa aj tešil – lebo aj nové miesta že uvidím, aj som nemal v pláne zničiť sa. Pretože som v slabej chvíli sľúbil „bývalému kamarátovi“ PéKá, že pôjdem s ním, aj keď nemá natrénované a bojí sa trochu, že bude trpieť. Pre mňa fajn: budem sa flákať, fototuristikovať, vyžierať krmelce a robiť si z neho srandu, aký je biedny. Dobre to vyzeralo a aj počasie malo vyjsť. Len profil trate nabádal k opatrnosti:

Doprava síce zahaprovala, lebo vlak ozaj meškal spoľahlivo, ale v rámci náhradného riešenia sme aspoň videli niečo aj z nočného Svidníka a ochutnali utopence v zafajčenej staničnej... Potom už prezentácia a nocľah v telocvični (!), čo sa nám v tejto dobe zdalo ako zázrak. Dokonca aj žinenky boli. Neskutočný luxus!!!  Samozrejme prísne protipandemické pravidlá boli aplikované, vrátane vnútrotelovej dezinfekcie. Niektorí orgovia to mali náročné, dezinfikovať sa synchrónne s každým prichádzajúcim účastníkom. Našťastie akcia bola skôr komorného charakteru, nenazbieralo sa ani plánovaných 100 + 100 kusov na každú z tratí. Nakoniec ráno vyletelo z centra Stropkova tuším 64 farebných na obe trasy a celé to pripomínalo rodinnú atmosféru niektorej z prvých „moderných“ stoviek spred 10 rokov.

Zázraky sa diali inak aj ráno pri výklade tratí – keď sme sa dozvedeli, že bude zastavovaná doprava, keď budeme prebiehať cez cestu, že organizátori pre nás VYROBILI nový chodník tam, kde predtým nebol, a tak. Niečo sa dalo vytušiť už z fotiek značenia a prípravy tratí. Neskutočne veľa roboty a vlastného voľného času na nich organizátori nechali, hlboká poklona a vďaka im za to!

Takže: chladné, jemne zamračené ráno pred siedmou na námestí: bzučiaci dron, pár slov od primátora, spoločná fotka, výstrel a už sme navádzaní von z mesta – štýlovo, bežcom. Žiadny pace car sa nekoná. Len sme mu vysvetlili, že trojkové tempo nie, stačiť bude 3:30 min/km :-) Rozklus po asfalte cez Bokšu, jednoznačná cesta hore lúkami a v lese zázraky pokračujú: toľko fáboriek, šípiek a v zemi zabitých tabuliek a iných oných som ešte hádam nevidel. Dokonca zavadzajúce korene nasprejované, aby sme sa nebodaj nepotkli. Proste trať značená ako pre nejaký krátky krosový beh. Ale na stovke toto??? V Rakovčíku stoja kamióny, autobusy, kolóny z oboch smerov sa tvoria, lebo my si kluskáme cez cestu – tak to je iný level toto... Na odbočkách živí regulovčíci a na kontrolách živí kontrolóri - koľko dobrovoľníkov je tu zapojených len preto, aby sme sa prebehli??? V Nižnej Jedľovej sama starostka zapisuje do papierov štartové čísla. A ešte si zavolala pomocníka, ktorý sám smerovú šípku z dreva vyrobil, lebo tá nasprejovaná na múre sa mu zdala malá :-) Asi toľko stačí, aby si každý spravil predstavu o tom, ako to bolo celé zabezpečené, označené... A proste vypipľané do absolútna.

Dobre, poďme na trať – viacerí chodíme na stovky aj preto, aby sme nové kraje spoznali. A tu je čo spoznávať. Poťahali nás organizátori po miestnych atrakciách do sýtosti, aj keď veľa z nich je pripomienkou veľmi smutnej histórie. Na začiatku striedanie pekných, behateľných lesov a „do ďalekého ďaleka“ výhľadových lúk. Vo Svidníku samozrejme prebeh cez známy vojnový pamätník. Možno to chcelo zariadiť aj prebeh skanzenom, aby to bolo dokonalé. Za mestom znova príjemná, lesno-lúčna, guľatá krajinka na podhorí štátnej hranice, ku ktorej sme sa pomaly blížili. Inak ešte jedna obdivná vsuvka k obrovskej robote, ktorú organizátori odviedli: od vstupu do lesa za Belejovcami už nočné značenie reflexkami – to sme na ktorom, na 30. kiláku?

Dlhý úsek po štátnej hranici bol tiež vyznačený parádne, ale hraničnými kameňmi, takže tu sa orgovia nemuseli moc namáhať. Ale aj tak si tú prácu dali. A za Duklou, kde bolo veľa blata a mlák cez celú cestu, dokonca povyznačovali a často aj vyčistili obchádzky. Vraj „aby to bolo pekné, behateľné“. To je prístup! Len sme si robili srandu, že príliš ďaleko od chodníka chodiť netreba - predsa len, ešte sa tu váľa dosť nevybuchnutej munície z druhej svetovej... Niekto možno trochu frfľal, že na tejto časti trasy žiadne výhľady (len cez pár rúbaní), ale zase lesy pekné. Samotný areál Duklianskeho priesmyku, to je zážitok sám osebe. Budúci rok by mohla byť kontrola a krmelec nie pod vežou, ale hore na jej vyhliadke, to by malo šmrnc a výškové metre navyše :-)

Po odklone z hranice na Kúte (najvyššom bode stropkovského okresu) nás čakala až po cieľ podobná krajinka ako na začiatku, len si ju málokto užil za svetla. A na nešťastie pribudli aj úseky, kde lesníci nedávno ťahali drevo, takže v kombinácii s tiež nedávnymi dažďami to bolo niekedy veeeeľmi zaujímavé – napríklad nad Príkrou a nad Jozefínkou, kde miestami ani nebolo kam z toho bahna uhnúť : -) Mala tá noc ale aj výhody – napríklad krásne nasvietené kostolíky a kaplnky. A obísť najmenšiu obec Slovenska sa tiež nepatrilo, aj keď dáko narástla, už má 12 obyvateľov, tak ktovie, či svoj primát nestratila :-)

Kto prežil aj posledných päť či šesť malých, ale pre unavené nohy poriadne jedovatých kopčekov medzi Bukovcami a Stropkovom, ocitol sa znovu v školskej telocvični - s diplomom v jednej a „dezinfekciou“ v druhej ruke. A mohol sa dosýta vysocializovať a vykŕmiť zo zvyškov z občerstvovačiek. Nie nepodstatným bonusom bola aj teplá voda v sprchách pre všetkých, nielen pre prvých – čo nebýva zvykom v týchto školských telocvičniach, ktovie prečo...

Takže nakoniec všetko dobre dopadlo, lebo nik vraj veľmi tvrdo nedopadol, aj „úmrtnosť“ bola malá a poslední dvaja dobehli vysmiati dlho pred limitom 29 hodín, tak hádam spokojnosť na oboch stranách a o rok dúfajme zas. Nie je tu veľmi čo zlepšovať, treba len ešte raz PORIADNE POĎAKOVAŤ. Lebo na všetkom na tejto akcii bolo vidieť, že ju organizátori robili zo srdca a s nadšením. Viac tu: https://www.stropkovska20.sk/rusinska-100/

Rišo Pouš