Skialp v Krivánskej Fatre: málo snehu, hrebeň traverzom

Pôvodný plán bol taký: vyliezť po zjazdovke z Vrátnej na Poludňový grúň, veď hore na hrebeni a v muldách musí nejaký sneh byť! Pomotať sa medzi Stohom a Chlebom a už jedno ktorou stranou zliezť nazad do Vrátnej na autobus. Cez týždeň aj v sobotu pripadlo dačo, v nedeľu sa vyčasilo a poriadne primrzlo. Do toho síce štipľavý sv vietor, ale ten ma nezabije.

Tak prvá časť plánu vyšla: hore Pasekami popod lanovku, pomimo zjazdovky, štrikujúc pomedzi hrče hliny a kríky. Vyššie trochu lepšie, lebo pribudol umelý sneh. Ale už pri traverze od lanovky k chate pod Grúňom mi začalo dochádzať, že ďalej je to zjazdné len jednosmerne - smerom hore na hrebeň. Po okraj lesa ešte ako tak, miesta dosť na kľučkovanie krížom-krážom, ale posledný úsek pod Poludňovým grúňom - poriadna tragédia! Čučoriedky ledva skryté, oči bolo treba mať na stopkách, lebo kamene zákerne striehli, aj keď na pohľad to nevyzeralo zle. Takže keď už bolo jasné, že bude treba znášať lyže na hrbe, a do toho ten protivný vetrisko, zmena plánu: ide sa skúšať, či ma hrebeň pustí a pokiaľ. Lebo je jedno do ktorej doliny sa spustím, keď to bude všade peši. Z Grúňa smerom k Stenám to vyzeralo perspektívne. Pešiaci sa prebárali až na základ, vietor prehadzoval sneh cez hrebeň, všade samé snehové rebrá, miestami bol povrch ufúkaný do tvrda, držalo to dobre. V závetrí v traverzoch bolo treba na vychodenom chodníku dávať pozor, lebo trčalo z neho všeličo a hojne. Ale aspoň bolo nástrahy vidieť, naopak vedľa stopy (v čerstvom snehu) to občas poškrípalo. Hore kopcom ešte v pohode, v zjazde to bola lotéria.
Z Chlebu sa mi otvoril prekvapivý pohľad na husto polyžovanú východnú muldu Veľkého Kriváňa, o chvíľu z hrany Kriváňa pohľad na vôbec nie súvislo biely Pekelník, ktorý som traverzol zo severu. Sedlo Bublen za ním: traverz pre zmenu z juhu, všetko zatiaľ na pásoch, až pod stúpanie na Malý Kriváň. Už mi aj fajn teplo bolo - a tam zas vetrisko. Tak davaaaj chytro hore.

Z Malého Kriváňa už vidno poslednú časť – hrboľatý Stratenec a Biele skaly, tam to nebude jednoduché! Pásy dole, ide sa vraj lyžovať hehehe... Ale do sedla Priehyb to bola nečakaná prachovačka, hore síce trochu tvrdo (od vetra), ale nižšie aj nejaké oblúčiky v ozajstnom prašane sa zrodili, no toto...

Pod sedlom Priehyb pásy nazad na lyže a špekulácie, či to strhnúť rovno do traverzu, alebo skúsiť premotať sa kosovkou aspoň cez Stratenec. Druhý variant vyhráva. Na Stratenec to ide, dole do sedla Vráta samozrejme lyže na batoh.

Nasledovala ďalšia úvaha: zo Suchého dole do sedla to bude nelyžovateľné, škoda sa trepať po hrebeni cez Biele skaly, aj tak to bude na pešo. Takže traverz – je to síce strmý svah popod Biele skaly, ale snehu na lavíny nieto. A je to z kopca :-)

Dobre som zvolil – tu na južnom svahu a hlboko pod hrebeňom je hrubá vrstva prašanu, na lyžovačku to síce nie je bez rizika, ale nič pod tým zákerne nečíha na moje nové pásy. Aj tak som už niekde skôr jeden natrhol. Takže pomaličky na pásoch až na plošinku s posedom, a odtiaľ je to už len na skok do sedla pod Suchým.

Tam malá pauza na obed, pekne v teple na slniečku pri smerovníku, a už len posledná etapa – lesom k chate pod Kľačianskou Magurou. Toto je veľmi frekventovaný chodník a snehu smerom dole ubúda, takže treba párkrát vziať lyže do rúk, najmä v strmších klesaniach. Lebo zas kamene, korene a iná háveď, ktorá takto v polovici januára už mala byť dávno skrytá pod metrom snehu. No ale čo už...

Nad chatou vyzúvam definitívne. Až do Kľačian k autobusu je to intenzívny slalom v lyžiarkach pomedzi stále väčšie množstvo kameňov. Pešiaci len čumia, čo je to tu za divného tvora, v ich výsostnom území :-)

Rišo Pouš