Skialpový "partizánsky frírajd" z Martinských holí

V polovici januára konečne poriadne napadlo aj v doline: z domu rovno v lyžiarkach, 10 minút popri Turci, prebehnem večne zapchatú a teraz aj nasolenú „I/18“ a obúvam sa do lyží. Chodník popri potoku, ktorý pripomínal prales, prebehli na jeseň buldozérom, takže až na pár (snehom ohnutých) kríkov v ceste nič nestojí. Čaká ma rovných 1000 výškových až na Krížavu k vysielaču. A výživných - véééľa nového snehu a je sobota ráno, kto by už len šiel predo mnou?

Po lúkach pomedzi cintoríny, popri krčme v Jedľovinách, popri rampe (kde ujo rampár buzeruje prvých šoférov, čo nechcú reťaze nahodiť), popri chatách - to je na rozchodenie, bežkárom aspoň stopu vyleštím :-)

Nad rampou sa napájam na žltú a po nej direkt lesom na hrebeň do sedla Prašivé.  Pod prašanom kôrka z posledného odmäku, pod tým hlbokýýý starý prach z minulotýždňovej nádielky. Na lyžovačku tadiaľto dole to nie je bohvie čo, tá kôra je nepríjemná. Ale čím vyššie tým lepšie, hore mrzlo furt.

Na hrebeni biela tma, ale aspoň nefúka. Tyčové značenie v lese ledva trčí, záveje majú aj zo tri metre, stopa žiadna priamka, kľučkovať treba riadne pomedzi tie hory snehu. Na holých Šíravách naopak vyfúkané do ľadu, ale tu jediný raz vychádza slnko, tak chytro vyťahujem foťák.

Okolo vysielača sa posúvam už zas len po pamäti a chytro po zjazdovke k dolnej stanici lanovky. Ešte kúsok dolu po ceste a už si užívam „skratky“ - až pod partizánske delo sa to dá krásne zlyžovať. Keď už som rozbehnutý, spustím sa až dolu na Stráne po serpentínach a smerom nazad hore si pre zmenu „užívam“ tie najstrmšie spodné skratky. Ruky dostávajú zabrať, keď pásy nestíhajú :-) Ale nejdem rovnakou cestou až hore: na poslednej serpentíne odbočujem k partizánskemu bunkru, ešte trocha nohy potrápiť prešľapávaním prašanu. A obzrieť, či sa môj tajný frírajdový terén „už dá“. Dá, super!!!

Takže ešte výplaz hore zjazdovkou, definitívne balím pásy, utesňujem rukávy, dávam okuliare a ide sa na to! Na rozlyžovanie 1200m rekreačnej zjazdovky, slalom pomedzi davy. Z jej spodku už žiadne „po ceste“ ale výsekom, kade mala viesť „olympijská“ zjazdovka :-))) Tu je sklon ešte malý a sneh už hlboký, nič moc. Krížom cez cestu, menší problém: ako preliezť na lyžiach cez čerstvo vyfrézované, vyše metra vysoké mantinely? S rozbehom sa darí, len šoféri nechápu - sklznice nad ich strechami :-) Potom už čerešnička na torte: nekonečné oblúčiky v prašane riedkym lesom. Od zjazdovky dolu na zvážnicu je to asi 1500m dĺžky a 350m prevýšenia. Len konárom sa treba občas vyhnúť. No, Alpy to nie sú, ani tatranské žľaby, ale mám to doma priamo pod nosom!

Na záver už len nejaký kilák mierne dolu po zvážnici (to je tá, ktorá sa zo serpentín odpája pod delom), zo 500m zniesť dolu lesom po "partizánskom" chodníku a už frčím na lyžiach popri potoku a popri rampe až tam, kde som ráno začal. Pri partizánskom cintoríne :-)

Rišo Pouš