Slovenský raj: Veľký Sokol a Piecky v takmer zimných podmienkach

Preto takmer, lebo Slovenský raj v poriadnej zime, to sú ľady, ľady, ľady a všade sneh a pochodovanie v mačkách, alebo aspoň v mačiatkach. Po novoročnom odmäku sme nieže sneh nemali, ale ani toho ľadu nebolo toľko, čo by sa pýtalo, aj keď posledné noci poriadne chladné udreli. Prešli sme obe rokliny v podstate „naboso“, len na pár miestach si zaľadnený rebrík alebo skaly vyžiadali trochu opatrnosti. Dilemou bolo skôr neustále vymýšľanie, či skákať cez potok, alebo brodiť – ak si topánky na to trúfli. Niekedy si aj museli :-) Kto si to chce užiť v zimnej nálade aspoň virtuálne/vizuálne, môže si pozrieť videjko na MTHIKERi práve z Piecok. Ale aj tak som bol veeeľmi rád, že sa martinskej turistickej úderke uľútostilo singlistu a prišla ponuka, ktorá sa neodmieta: „Čau, ideme do Raja a máme jedno miesto v aute.“ A bolo zariadené – počas týchto krátkych, novoročných dní sa tam trepať spojmi, to nie je ktoviečo.

Takže ráno za tmy ohnivá čiara diaľničná, cestou trochu škrípania zubami pri pohľade na oranžové Tatry, ľadové parkovisko na hrabušickej Píle (dig zadharmo!) a už sme cupkali po čistom ľade pomedzi štýlové domčeky. Minuli sme odbočku do rokliny Piecky, tú sme si nechali na potom. Najprv teda Sokol, ten je dlhší: asi 6 km a 2,5 hodiny, normovanej. Nám to trvalo o desať minút dlhšie, a to sme sa tam nejako neflákali – takže pozor, ani v biednej zime to nie je jednoduché! Ako sme vliezli dnu, z tieňa sme vyliezli až hore na Glackej ceste. Len vrcholky brál okolo rokliny boli nasvietené. V dolnej časti je roklina dosť zahádzaná popadanými stromami, bolo nutné často kľučkovať. Rebríky boli v pohode použiteľné takmer všetky, trochu snehu bolo len v hornej časti rokliny.

Pauzička na lavičke na príjemne hrejúcom slnku a nasledoval takmer dvojhodinový presun nazad na Pílu po červenej (v závere po žltej). To zas bola taká novembrová, alebo skôr marcová turistika: sucho, nula snehu, široké cesty, holé stromy, miestami štipľavý vetrík zadul... Ešte síce časť výpravy v prístrešku s mapou na Malej poľane vymýšľala, či nepridať radšej kolečko východným smerom (niekde cez Klauzy a Sokoliu dolinu, nech to má symboliku), ale prepočítavanie časov vyšlo výhodnejšie pre tie Piecky. Aj keď sme museli počítať s tým, že zostupovú trasu si zopakujeme a za vidna k autu asi nedôjdeme.

Tak teda znovu Píla a znovu hore po žltej. Šípka ukazuje 1:45 (na štyroch kilákoch), dali sme to za dve, samozrejme na pohodu. Plus ešte 15 minút strmo hore na planinu, a to už sa začalo zošerievať. Piecky sme zhodnotili ako krajšie, aj keď v nich bolo viac problémových (rozumej zaľadnených) úsekov. Niektoré sa pritom tvárili na pohľad neškodne, takže pozor! Aj na tie mačky došlo. Aj v Pieckach na úvod asi 100x krížom cez potok, ale bez preliezok. Potom už ľadová výzdoba „par excellence“ - aj na niektorých rebríkoch a stupačkách. Najdlhší rebrík v Slovenskom raji (popri Veľkom vodopáde) bol našťastie bez ľadu.

Na Malú poľanu sme tentokrát vyšli severnejšie, ale aj tam je prístrešok, rozbehla sa olovrantová párty :-) A potom už sa dupalo druhý raz dole po červenej, za hustnúcej tmy. Čelovky prišli na rad ale až v záverečnom, strmom úseku nad smerovníkom Palc. O chvíľu už cez les presvitali svetielka domov na Píle – auto tam stálo, tak bolo vybavené. Cestou nazad sme sa (vďaka neskoršiemu koncu) aspoň nepotácali v nedeľnej ružomberskej zápche. Paráda to bola, ďakujem zohranej partii za ochotu pribaliť na výlet aj cudzinca. Pre záujemcov len odporúčanie: zima je super, lebo nehrozia davy ľudí, len pozor na plánovanie, podmienky sa v roklinách rýchlo menia!

Rišo Pouš