Smrekovica, Slemä, Ohnište

Prefláknuté domáce „dovolenkové raje“ praskajú vo švíkoch, ale kto nepovažuje za prírodu bufety, lanovky, akvaparky a chaty, nájde si svoje veľmi ľahko. Aj veľmi blízko frekventovaných miest. Jedným z takých je Liptovský Ján a nad ním Jánska dolina s čoraz známejšou Stanišovskou jaskyňou. Ale hneď vedľa...

Takže ide sa na to - inak na túry sa chodí skoro ráno. Poloprázdny autobus z LM vezie pred siedmou len tety zamestnankyne do miestnych hotelov. Parkoviská pred nimi sú ale prepchaté, keď ich míňam po červenej značke. Prvý cieľ: Smrekovica (1285 m). Z asfaltu do vysokej trávy, ledva chodníček. Potom lesom: najprv takým hospodárskym a mierne, potom trochu pováľaným a stále divokejším, ale superstrmo. Na vrchole smerovník a divočina. Len zo dva výhľady cestou hore - k Mikulášu a Západným Tatrám, vďaka rúbaniskám:

Zostup cez Stanišovské sedlo na Brtkovicu je len na začiatku trochu strmý, potom je to príjemná prechádzka lesom, ku koncu aj po širšej ceste. Rozkonárené staré smrečiská v mladom lese hovoria o tom, že ešte pár desaťročí dozadu tu naokolo boli skôr pasienky ako les. Aj dnes tu ešte kravy bučia, ale aj chatári kúria a buchocú, pod sedlom to proste žije. Trochu ďalej nad Brtkovicou krásne vidno príklady lesov, „zachránených“ pred lykožrútom. Len mi nejde do hlavy, že ten lykožrút nezožral skoro nič za hranicou rezervácie. Uvedomelý chrobák!

Strmý výstup na Slemä (1514 m) je zas takmer bez výhľadov, ale o to divokejším lesom. Na začiatku bunker ako pripomienka SNP, potom strmé serpentíny a na konci trosky havarovaného lietadla ako ďalší vojnový pamätník. Ale aj krásne výhľady na protiľahlú Krakovu hoľu a v pozadí hnusne vyholené svahy pod hlavným hrebeňom:

A zase sa situácia opakuje: pár strmých serpentín a potom pekný chodník ešte krajším lesom. A ešte stredom a okrajom rozľahlých lúk, kde sa už asi dávno nepasie, nekosí. Zarastajú, zdá sa. Z okraja lesa medzi dvoma lúkami je pekný pohľad ku skalnému oknu v Ohništi, tak si ho vychutnávam, lebo ako slušný turista k nemu nepôjdem - nesmie sa. A smerom dozadu sa Slemä ukazuje v plnej kráse:

Od smerovníka Pod Ohnišťom je to len mierne do kopca na vrcholovú vyhliadku Ohnište (1538 m). Z nej okrem Ďumbiera, Chopku a spol. znovu dominujú len tie obrovské holoruby. Les premenený na niečo ako step, no úžasný pohľad. Zaujímavé je, že v každej nespracovanej kalamite, ktorú som videl, už to dávno ako v lese vyzerá. Tu ten "zachránený" les akosi nevidno dvíhať sa...

Tak zas dole, do Svidovského sedla, lebo si chcem skalné okno pozrieť aj z druhej strany. A celý masív bralnatého Ohnišťa. Tu je zostup trochu inak zorganizovaný: najskôr mierne dole divokým lesom, potom malá skalná vyhliadka, na východ niekam k Veľkému Boku. Ale pod ňou to začne! Superstrmý a miestami samozrejme až na podklad vymletý chodník, lebo u nás ani v NPR nemôže byť niečo normálne pre turistov - a najmä proti erózii. Značky na stromy vie každý namaľovať, ale serpentíny v strmom svahu spraviť?

Svidovské sedlo je dostupné aj na bajku, tak je tu dosť ľudí. Cestou dole k horárni pred Bystrou sa na pravoboku otvárajú úchvatné pohľady na bralá Ohnišťa a samozrejme aj na jeho okno obsypané ľuďmi. Egoizmus vládne svetu. Možno keby hore nebol len zákaz, ale dáke vysvetlenie... To už ale klušem, najskôr po šotoline a od horárne po novom asfalte (faaakt aj pre inlajnistov), také štyri kiláky až do ústia Stanišovskej doliny. Tu je ľudí milión, ale nevadí. Treba niečo obetovať výhľadom, rovnakou cestou sa mi nechcelo vracať.

Od Stanišovskej jaskyne sa vraciam hore do Stanišovského sedla a je to poriadny kontrast: preplnené parkovisko a lúka okolo „jaskynného bufetu“, ale len pár metrov ďalej, za rampou do doliny, ani noha. A to prosím až hore do sedla! Až jednu rodinku som stretol cestou. Krásne vidno tie priority. Túra proste musí vrcholiť v bufete :-) Pritom dolinka príjemná: aj bralká popri ceste, aj studnička, aj lúky pod lesom a dobrá cesta. Len záver do sedla lesom taký typický – superprudko spádnicový. Kľučkuj ako chceš.

A je tu záver – už len sa skotúľať do Liptovského Hrádku na vlak. Šípka ukazuje 1:40, mám dve. To ešte posedím a pojem, v tráve pri napájadle pod chatami. Ďalší smerovník už ale ukazuje 2:05 a mám už len hodinu a pol. Voľáko idem proti toku času či čo :-) A navyše sa chodník stráca vo vysokej tráve. Ešte že len dole treba ísť, v ústrety Kriváňu. Nakoniec dáko triafam „Záver Brtkovičnej doliny“ - to je smerovník, na ktorom niekto radšej odlomil časť tabuľky s časmi. Ale odtiaľ už je cesta jasná.

Už niet kam uhnúť, miestami je to poriadny kaňon a divočina! Koryto suchého potoka, ale podľa hĺbky výmoľa je vidieť, čo jarné prívaly dokážu. Nižšie sa dolina upokojí a vypľúva ma pri ďalšom vojnovom pamätníku, už na šotolinovú cestu. A to už je neďaleko do Liptovskej Porúbky a z nej do Hrádku na stanicu. Aj tu, na otočke autobusu v Porúbke, smerovník píše 20 minút ku vlaku, ale už mu neverím, zdá sa mi to príliš málo. Aj je, ale už aj nejaká časová rezerva je a do ôsmich hodín som sa v pohode zmestil. Pekná prechádzka to bola.

Rišo Pouš