Splnený cyklosen: cesta SNP na cesťáku

O ceste SNP už som tu písal, aká je prudko cyklopozitívna: turčianske podhorie Veľkej Fatry je krajinársky nádherné, výhľady do kotliny perfektné, áut je tu minimum a asfalt až na pár krátkych výnimiek skoro dokonalý pre „žiletkára“. Jednu chybu doteraz pre mňa ale mala. Nikdy som sa nedostal k tomu, aby som si ju prešiel naraz, tam aj nazad. Nie že by to bola nejaká brutalita, na ktorú treba mať tvrdo natrénované, jednoducho dáko to doteraz nevyšlo. Ale kto si počká, ten sa dočká a najlepšie, keď sa zídu v správny čas všetky pozitívne náhody: voľná sobota, nádherné počasie začiatku septembra, teplo tak akurát, no a aj trochu trénovanosti.

Lebo profil pripomínajúci pílu a asi najvyššia koncentrácia značiek so známym číslom 12% v blízkom vesmíre, to trochu budí rešpekt. Z Krpelian až za Čremošné a nazad je to dokopy dákych 110km, s rozjazdom a odjazdom domov ešte +30, dosť na vyblbnutie :-)

Takže smerom do Ratkova zahrievam motor, akurát miznú posledné hmly. Po pol hodinke opúšťam hlavnú a fičím dole do Krpelian. Cez most popri elektrárni a rovinka poza Váh. Hádam jediná na trase – neviem v akom stave sa tadeto budem vracať, ale zadok ma bolieť isto nebude :-)

Prvá „dvanástka“ za Nolčovom preverí, aké mám dnes nohy. Symbolicky stúpam popri cintoríne, ale je to dobré, veď zatiaľ :-) Cintoríny sú tu inak viaceré, na každom je voda a aj prameňov je cestou viac, tak mi stačí jeden bidón.

Do Konského bol dakedy najhorší asfalt, ale už dlhšie je skoro najlepší. Za dedinou ďalšia stojka, už dlhšia, na kopec nad Podhradím. Dvanástka chýba, ale je mi jasné, že aj tu by sa mi zišiel vpredu kompakt. Lámem to zo sedla, dnes to bude časté.

Za odmenu dlhý zjazd cez Podhradie k Štiavničke. Výlet odhadujem na 5-6 hodín, niečo sladké aj obligátne dva sendviče so syrom si nesiem, ale aj keby nie, od hladu by som neumrel – dozrievajú jabĺčka :-) Tohto roku bohato a pri tejto ceste sú všade. Práve tu je ich napučených toľko, až je šmykľavo. Cestou nazad si možno dám, ale zo stromu :-)

Chládok v doline do Sklabinského Podzámku si užívam len chvíľu: predbieha ma „vetrieska“ a jej nežný dych cítim a vidím až po dedinu.

Stupák popod hrad, krásne slnkom nasvietený na pravoboku, radosť lámať 39/25. O chvíľu s piesňou na perách už svištím do Sklabine. Okolo cesty autá, zemiaková žatva v plnom prúde.

Ešte trocha dolinou, po Záborie, ale už je to tu – výhľady sa otvárajú. Stúpam jabloňovou alejou nad Jaseno, vpredu priamo pod slnkom Lysec a Tlstá, vpravo vlnité strakaté podhorie v jemne pastelovom opare. Pár výletníkov už to obdivuje z rozhľadne pri ceste. Ešte budú takéto vežičky dve.

Zdravím kamenného Jána Jessenia, na dohľad je vpredu na kopčisku druhá rozhľadňa, nad Belou. Tretia je nad Necpalmi, ale k nej si musím vyplaziť asi najstrmší krpál. Zas popri cmiteri :-)

Až do Mošoviec je cesta široká, vlnitá, ale okolo Blatnice aj trochu hrboľatá. Zato výhľady! Naproti cez kotlinu v zákryte Zniev s Kľakom, napríklad... Prechod jednou zo starých révajovských alejí, to je ďalšia mňamka. Aj tu je nový asfalt, pritom ešte nedávno to tu bola hrôza.

Kopec za Mošovcami je zas husto jabloňový. Ľutujem autá v diaľke vpravo, trmácajúce sa po známom „tankodróme“. Síce, taký menší si dám o chvíľu tiež, aby som nespyšnel: skratka z Michala do Hája je typická „cezpoľná asfaltka“, úzka, drsná. Ale len na dvoch miestach vymletá až do podložia, kde treba spomaliť do kroku.

A posledný kopec pred obrátkou. Cez Čremošné. Zároveň zatiaľ najdlhší a dvíha sa postupne, aj zužuje. Keby som pod vrcholom musel ísť cik-cak, nemám ako :-)

Čremošnianske lazy, chvíľkový výhľad na juh a strmóóó dole k hlavnej pod Šturcom. V zjazde dačo zjem, dole je hneď prameň, tak aj dotankujem a ide sa nazad. Teraz mám slnko za chrbtom, tak pohľady do kraja sú ešte fajnovejšie. A polarizačné sklá v okuliaroch ich dovádzajú do dokonalosti :-)

Na cezpoľnej skratke situácia podobná, ako s tou vetrieskou: predbieha ma chlap na klasicky dymiacej Babete a ako naschvál, visí predo mnou nejakých 20 metrov, až do Michala.

Odmenou za čuchové utrpenie je vizuál Drienku, Ostrej a Tlstej pred Mošovcami, tento raz vpravo. Blatnica je tiež krásne nasvietená, všetky jej olejkárske domce, drevenice a sýpky. Za ňou zas po ľavej ruke pastelová kotlina na dlhom vlnitom úseku cez Folkušovú až do Necpál.

Pred zjazdom do Necpál na mňa na pár sekúnd vykukne Lysec, upozorní, že brzdy treba riadne stlačiť. Z dediny znova mierne hore na lúky popod horu. Aj tu chcú nenažraní developeri nechať výhľady len tým, ktorí si to zaplatia a postavia. Tri či štyri takéto lokality sú okolo tejto cesty, šľak traf túto bezohľadnú suburbanizáciu!

Ale Belá – Dulice, a za ňou jeden z najobávanejších kopcov – k tej druhej rozhľadni. Dlhý, strmý, ale dnes mi chutí! Aj keď miestami treba aj rukami pritiahnuť. A čo to? Žeby halucinácie? Ale nie, to je ozaj chlap na fatbajku, no ufff :-)

Mávam dnes Jesseniovi už druhý raz, za dedinou neodolám jabĺčku, visiacemu na dosah, hodím na moment oko na Martin pod viditeľným pásom smogu a fičím do Sklabine pod predposledný vážnejší kopec. Zemiakári ešte orú a mne to stále viac chutí, tento žiletkársky deň.

Na druhej strane kopca je pramienok. Super, akurát mi došla voda. V doline sa už vetrieska nepreháňa, vzduch vonia senom a lesom, chuť do života rastie, tak si cestu zo Štiavničky trochu predĺžim. Lebo pri družstve bola ráno cesta trochu zabordelovaná a obchádzka cez Sučany je jeden z mojich najobľúbenejších úsekov. A tie jabĺčka! :-)))

V Sučanoch teda doprava, smer Podhradie a posledný kopec, podobný tomu čremošnianskemu. Dĺžkou aj profilom. Lahôdočka pekne na záver. Ale chutí mi to stále! Takže sa mi zdá kratší ako obvykle.

Tak už len dole cez Konské, v dedine treba ustriehnuť zákruty a motajúcich sa domácich. Malý brdok pred Nolčovom, priamo predo mnou rastie Stoh malofatranský, to je pohľad!

Na rovinke popri Váhu k elektrárni ma oproti predpokladom nebolí nič. Preto eufória vrcholí, a keďže po dlhšom čase si môžem dovoliť pustiť rajdy, komfortne dojedám zásoby.

Ešte kopček z Krpelian na hlavnú, tentokrát pre zmenu oproti Chlebu a Kriváňu, ktoré sa ako obri vynárajú spoza jabloní. Nádherný záver!

A malo prísť vyjazdenie smerom k domovu, ale telo akosi nechce povoliť, drtí ďalej. Aspoň skôr ujde premávke na hlavnej, veď nohy vytočím, keď z nej uhnem. Turany, Sučany a som skoro doma. Neskutočne rýchlo utieklo tých 330 minút. Dôkaz, že aj na žiletke sa dá užiť a zažiť pekný kraj, len treba mať správnu cestu. A táto teda je!

Riadny román, čo? Kto dočítal až sem, asi túto cestu pozná. Neznalému tieto výlevy asi nič nepovedia, ale som si ich nedokázal odpustiť: pre mňa to bola najkrajšia bajkovačka sezóny. A aj afterpárty vyšla dokonale: v ruke misa koláčov a v telke pozičný boj v rozhodujúcej etape Vuelty :-)

Rišo Pouš