Strážovské vyhliadky mimo základný výber

Strážovské vrchy sú vždy vďačným turistickým cieľom. Väčšina turistov tiahne do najznámejších lokalít ako Vápeč, Strážov alebo Maníny. No občas to chce zmenu! Niečo nové, neokukané a rovnako výhľadové. O skalné vyhliadky tu núdzu nemajú, stačí si len správne vybrať. Do môjho užšieho výberu sa dostali hneď štyri: Sokol, Vlčinec, Slopský vrch a Omšenská Baba. A to najmä preto, že sú pre mňa relatívne neznáme a dajú sa spojiť do jednej logickej línie. Tak poďme na to!

Túru začínam v Ilave. Čaká ma asi polhodinový nezáživný presun ospalým a zahmleným mestom. Pri koncovej tabuli sa konečne odpájam z asfaltu a vnáram do lesa. Spočiatku mierne zarastená lesná cesta sa postupne rozširuje a vedie ma pekným listnatým lesom. Výhľady žiadne, zato popod nohy to utešene kvitne. Až na lúke okolo samoty Sokol sa to trochu otvára aj do doliny. Ale to už viem, že prvá vyhliadka (Sokol, 651 mnm) je na dosah. Podľa smerovky je to len 20 minút, zato výživným stupákom. Za ten výhľad to však stojí. Dominuje mu na jednej strane nezameniteľný Vápeč a na druhej hrebeň Bielych Karpát. Ale to sa už z protiľahlého svahu na mňa vyškiera môj ďalší cieľ, tak mu vykročím v ústrety.

Z vrcholu zbieham naspäť na zvážnicu a ňou poľahky do osady Háj. Z dvorov sa šíria omamné vône letného víkendu. So sebazaprením im odolávam a napájam sa na miestne značenie do Iliavky. Cez Štyri Lipy prebehnem bez zastavenia a popri elektrickom vedení stúpam lúkami hore. V sedle pri chatách nad Iliavkou je v tieni stromu posedenie s hojdačkami. Dávam si krátku pauzu a kochám sa výhľadmi. Potom je dôležité už len správne odbočiť na modrú značku vedúcu na Vlčinec (682 mnm). Vrcholové stúpanie je opäť výživné a opäť 20-minútové, hore rozhádzané viaceré skalné solitéry a výhľady schované v riedkom lese. Najvýraznejší priezor smeruje opäť na Vápeč a hrebeň Hoľazne.

Po krátkej pauze zbieham druhou stranou do osady Smrčkovci, kde ma vítajú miestne zúrivé štekavce. Slnko neúprosne prikuruje, nuž nepohrdnem  ponukou znamenitej čerstvej vody z prameňa hneď vedľa cesty. Po osviežení pokračujem smerom do Hornej Poruby. Ešte pred dedinou sa na križovatke s hlavnou cestou odpájam a improvizujem po asfalte. Komu by sa môj dnešný okruh zdal málo, môže si to v tomto bode okoreniť zachádzkou na Vápeč. Ja však volím skratku. Po chvíli sa stretám s červenou značkou z dediny a ňou už pokračujem prevažne okrajom lesa ďalej. Za chrbtom nechávam Vápečské bralá a ponad lúky na ľavoboku sa objavuje zalesnený chrbát Baske. Z tône lesa sa po chvíli vynára odpočinkový komplex drevených prístreškov s názvom Santa Fé. Dáva tušiť o mnohých spoločenských akciách.

Od tohto bodu sa mám viac na pozore. Viem, že na Slopský vrch (789 mnm) musím trafiť správnu neznačenú odbočku. Keď ma však červená značka vyvedie na lúky k veľkému drevenému svätostánku, je jasné, že kufrujem. A tak sa vraciam trochu späť a skúšam to druhou stranou najprv po zvážnici a neskôr výrazným strmým chodníkom priamo na hrebeň. Tento raz som správne. Od veľkého dvojkríža na vrchole sa otvárajú neobmedzené výhľady hlavne na juh k Baske a Trenčianskej kotline.

Západným hrebeňom pokračuje výrazný chodník. Chvíľu sa vinie okrajom vrcholovej lúky, potom vhupne do lesa a po pár nenáročných stúpaniach a klesaniach skončí vo výraznom sedielku. Odtiaľto to mám na značku naľavo už len kúsok. Po červenej však aj tak nejdem dlho a čoskoro sa odpájam na poslednú vyhliadku na trase, Omšenskú babu (668 mnm). Jej skalnatý vrchol je ozdobený dvojkrížom a pestrofarebným kobercom z kvetov. Výhľad je veľmi podobný tomu zo Slopského vrchu, a predsa úplne iný. Škoda by bola ho obísť.

Môj pohľad zaujme výrazný chodník vyšlapaný pomedzi skaly priamo dole do Omšenia. Rozhodnem sa ho nasledovať. Vedie ma nádherným skalným mestom, až kým sa nevnorí do lesa a nevypľuje ma pri malom travertínovom prameni. Tým sa uzatvára výhľadová časť dňa a ostáva už len tá záverečná, asfaltová.

Z Omšenia do Trenčianskych Teplíc je to v lete čisté utrpenie. Slnko páli, asfalt sa lepí na päty, teší snáď len spätný pohľad na Omšenskú babu a predstava schladenia nôh vo vodnej nádrži Baračka. Ani tá sa však nekoná. Pri pohľade na farbu a hustotu vody si radšej nechám zájsť chuť. Duša opäť pookreje až v kúpeľnom parku v Tepliciach. Mesto má svoju neodškriepiteľnú letnú atmosféru a je skvelou civilizačnou bodkou za mojím dnešným programom.

Jaraba