Tatranská šelma ultra 2015

Čo si Vnenky a spol. ušili vlani na seba, stretlo sa s veľkým ohlasom, tak to museli zopakovať. A zlepšiť! Už prostredie, kde sa šelmy preháňajú, má obrovský potenciál pre prilákanie behuchtivých davov - veď vidíme v Alpách, ako to vyzerá pri podobných podujatiach, veď toto nie je cezpoľák cez žihľavu! Výhoda č.1: nebolo treba kompresné podkolienky. A keď preteky navyše zorganizuje niekto, kto vie čo pretekári potrebujú a nemrhá sily a prachy na zbytočnosti, úspech musí prísť! Výhoda č.2: ľahký batoh, lebo na kontrolách je čo treba. Aj chlieb so svištím sadlom a kamzíčia saláma. K tomu jednoduchá trasa po červenej od štartu až po cieľ, čo viac si vypálený odkysličený nefunkčný (môj, aby som niekoho netoto...) ultramozog môže priať? Výhoda č.3: ani to gps alebo mapa z povinnej výbavy neboli potrebné. A keď ešte vyjde počasie ako teraz, dokonalé bežecké, to už nik nemôže ani pol krivého slova povedať. Nevýhoda č.1: davy na chodníkoch, bolo treba prerážať, niekedy slušné „Dovolíte?“ nezaberalo a nie a nie... A to sme my vzadu prerážali pomaly, nezávidím tým vpredu, ktorí ozaj chceli bežať. A prečo samé chvály píšem? Lebo ma Matúš podplatil jedinou (a asi meter hrubou) V.I.P. žinenkou v telocvični. Výhoda č.4: slová sú zbytočné...

Žinenka mi síce k výkonu nepomohla a vďaka všakovakým chorobám (=výhovorkám) som poňal tohoročnú šelmu skôr „turisticky“, ale z toho mi vyplynuli hneď dve výhody, č.5. a 6: mohol som sa pokochať krajinou a konečne na kontrolách napchať do seba krížom-krážom všetko, čo inak brucho pri behaní nechce pobrať. Taká saláma s nutelou, mňaaaam... Takže menu pri švédskych (tatranských) stoloch tiež hodnotím veľmi pozitívne. Možno niekto nebude súhlasiť, keď musel jeho natrávené zvyšky o tretej v noci vyložiť v telocvični na dlážku, ale to bude asi výnimka :-)

Moja antipretekárska taktika mala výhodu aj v tom, že som bol relatívne v obraze o tom, ako kto preteká, najmä baby. Lebo samozrejme, bolo treba najskôr strúhať frajera a vyraziť po štarte s najlepšími (no, povedzme s druhou ligou, tí úplne vpredu šli tempo, akoby cieľ bol na prvej kontrole). A potom sa pomaly cediť dozadu a schuti zavadzať, keď ma niekto chcel obehnúť.

Tak ma prvá baba docvakla pri Jamskom plese, druhá niekde pod Končistou a keď som tretej povedal na Sliezskom dome, že je tretia, obryndala sa jonťákom, čo ho tak rýchlo chcela vypiť, a odšprintovala odtiaľ. Ale prečo, som nepochopil... Ani v cieli nevedela, že je tretia, lebo vraj cestou zablúdila na „žolty šlak“. Až keď som došiel so štvrtou babou do cieľa a povedal jej, že je tretia, začala sa poriadne tešiť. Zato prvé dve si vymenili poradie až v záverečnom zbehu do Monkovej doliny. Zbehy po šutroch idú lepšie domácej Denise Šulcovej - to bolo vidieť na obitých kolenách druhej v cieli Aleny Slanej (Monokel a výron členku vraj nemám spomínať, ale z čoho by žil bulvár?). Našťastie všetko s úsmevom. Denisa vylepšila svoj lanský čas skoro o pol hodiny.

U chlapov podobne - víťaz Pawel Krawczyk tiež bol oproti lanskému Martinovi Kaisovi rýchlejší skoro o pol hodiny a v cieli za traťový rekord dostal nožík. Oplatilo sa mu prísť, taký nik nemá! Denisa neprezradila čo dostala, len to, že čokoláda to nebola. Za víťazom zúril bratovražedný slovenský súboj - veterána Zdena Longauera až za Kopským sedlom vraj doslova prešprintovali Julo Kaľavský (nakoniec bol rýchlejší) s Adrianom Kašniarom, ktorí si to vraj dolu Monkovou rozdávali v štvorminútovom tempe... A to dole nečakali žiadne „prize money“. Zato Birellu a Tatranského čaju pretiekli potoky bohatšie, ako ten chudák vyschnutý v doline. Začalo to už štamperlíkmi na prezentácii samozrejme, a aj keď sa striedali zo traja organizátori, je jasné, prečo dali limit len 200 účastníkov. Pokračovalo to na kontrolách a v cieli takisto, ufff. Po vyhlásení sa schyľovalo k afterke, tentokrát oficiálne „vybavenej“ v penzióne neďaleko. Rozcvička na ňu bola v cieli. V telocvični mali samozrejme afterku „nemŕtvi“ až do rána - podľa tých klátivých pohybov, keď bolo v noci treba ísť...

Úspechom boli myslím aj účastnícke štatistiky - z limitu 200 kusov sa na štart nakoniec postavilo asi 180 ľudí a len 13 z nich nedošlo alebo nestihlo limit. Na takúto náročnú trať dobré, nie?

Ooozaj že v telocvični sa nedalo spať a že len jeden záchod a studená voda v sprchách? Veď preto bol limit - na parkety len sto kusov! Penziónov je v Ždiari ako maku, asi aj sprchy majú a záchody. A lesy hlboké okolo nič? Problém boli ozaj skôr tie zápchy na trase - možno by bolo dobré aspoň skúsiť vyrobiť a umiestniť tabule „Pozor preteky!“ na začiatky najhorších úsekov. Medzi Štrbské a Popradské pleso a medzi Studenovodské vodopády a Skalnaté pleso. A nariadiť pretekárom, aby si čísla dali dopredu - možno by viacerým ľuďom na chodníkoch došlo, že ich nerozrážame len z trucu. Ale vďaka tým, ktorí to pochopili. No a toho kamzíka treba dať piecť skôr, nebol ešte do chrumkava, keď som došiel na Brnču!

Rišo Pouš