Ultra Fatra 2022

Sme sa tak bavili v cieli: bolo vlastne niekedy na Ultra Fatre normálne počasie? Lebo tu keď neleje a neblýska sa, tak oskar vypráža alebo dusno dusí. No ale čo chceme na vrchole leta, že? Inak tento siedmy ročník začal veľmi podobne ako vlaňajší – strachom z predpovedí. Zase sa valil front, a že bude pršať, to bolo viac než isté. Či sa bude aj blýskať, až také jasné nebolo, ale že sa toho orgovia aj účastníci boja, bolo jasné z tých prestrašených pohľadov, ktoré sa na mňa obracali pri fotení pred štartom: „To ty? Fuj, už som si myslel, že búrka ide.“ Každopádne vďaka, lebo môj biedny, starý kompakt poriadne spyšnel po takej pochvale - že aký záblesk dokáže vyprodukovať... Zo strany organizátorov to ale zase až také strachy neboli, lebo už majú povymýšľané alternatívne trasy (napríklad obchádzku Rakytova), práve pre prípad hroziacich búrok. A teoreticky aj spôsob, ako do nich nasmerovať bežcov už po štarte (cez sms). Len to by museli tie svoje telefóny viacerí aj vnímať, ako sa priznali. Našťastie tento rok nebolo treba a vďaka počasiu sa ušetrilo aj na vode v sprchách v cieli. K tomu ale neskôr.

Na štarte v Harmanci pri lesnej správe sa nazliezali skoro všetci prihlásení (187 kusov) a pekní, čistučkí boli, lebo len kropilo, prípadne ani nepršalo. Aj keď cestou busom z RK to tak nevyzeralo. Že ale do cieľa budú chodiť tiež čistí, to sa nikomu ani nesnívalo. Napriek tomu niektorí prichádzali ako zo škatuľky, až boli pochybnosti o absolvovaní celej trate! Zatiaľ to ale Filip presne o siedmej, podľa plánu, odpráskol a išlo sa do lesa.

Prvé pochyby o regulérnosti nastali už na Starých Horách, kam napriek predpokladom a známej, zákernej povahe zbehu z Japeňa pribiehali ľudkovia až podozrivo čistí. Ale to vraj zatiaľ len málo pršalo a predtým suchá zem ešte nestihla zmydlovatieť - no dobre, verímä! Prví traja len prebehli okolo, dostali potom vraj aj nejakú časovú penalizáciu za neúctu k dobrovoľníkom na občerstvovačke. Štvrtý Maťo Oravec sa už poslušne zastavil a ochutnal, ešte že tak. Prečo až štvrtý, to bulvár vedel už v predstihu: po štarte nevyletel so svojimi kamošmi mimozemšťanmi dopredu, ale cupkal v strede poľa a žehlil si niečo u frajerky. Registrácia ITRA bodov nie je žart, to si nabudúce šuhajko dobre rozmysli, ako ju prihlasuješ na preteky! :-)))

Bulvár sa následne zbabelo presunul autom na Smrekovicu, a pretože tam dočasne prestalo pršať, vybral sa bežcom oproti, ale len kúsok, na Močidlo. Prví traja (v poradí Michal Kováč, Martin Blahušiak, Richard Kusý) sa tam objavili po pol dvanástej, pekne na dohľad jeden od druhého, v asi dvojminútových odstupoch. Potom dlhooooo – predlhooooo nik. Vedúci bežec vraj išiel svoje prvé ultra a aj si tesne pred kontrolou trochu nadbehol, keď nezaregistroval odbočku z cesty na ofáborkovanú skratku lesom. Ani mu to v konečnom výsledku nevadilo, ale zase je to príležitosť pripomenúť všetkým, že ultra nie je len o držaní tempa, ale aj o orientácii a navigácii – najmä v chránených územiach, kde doznačovanie trasy nie je veľmi žiadúce (aj keď toto bolo priamo medzi chatami).

Zvyšok trasy za Smrekovicou je dobre behateľný. Až na zanedbateľné výnimky typu Sidorovo, že? Tam si to vedúce trio zrejme poriadne rozdávalo, lebo do cieľa dobehlo v ešte menších rozostupoch a druhý s tretím sa v poradí vymenili. Všetci traja pod doterajším traťovým rekordom, to už je čo povedať! Inak napriek šmykľavosti trate asi bolo to chladnejšie počasie skôr prínosné, lebo aj za prvou trojkou sa behali rýchle časy – prvých 18 kusov pod osem hodín! Medzi nimi aj prvá žena Romana Rudolf Lojková, 13. celkovo a časom vôbec nie ďaleko od vlaňajšieho traťového rekordu. Druhá Kristína Kmeťová a tretia Anna Brašeňová – na tie tiež nebolo treba čakať dlho. Komplet výsledky sú samozrejme na HIKINGu ULTRA a dole v galérii.

A možno všetci tak švihali aj preto, aby došli za sucha. Ale len tým prvým trom sa to podarilo. Lebo za nimi prišiel do cieľa taký lejak, že cieľovú bránu pekne umyl. A aj väčšinu ostatných účastníkov – presne preto dobiehali nie až takí zablatení, ako sa čakalo. Ale išlo to od juhozápadu, tak to hádam schytávali viac do chrbta. Išli potom pri pive reči o „splavovaní Rakytova a Šiprúňa“. Aj iná (skôr vodácka ako bežecká) terminológia bola hojne používaná. No aj o tom reči boli, či je toto stále najnáročnejšie „malé ultra“ na Slovensku. Lebo MF50 vraj... Ale ak ostaneme len pri čísielkach (55/3800), stále o pár metrov vedie UF. Každopádne, náročnosť sa mení nielen s prevýšením a dĺžkou, ale aj kvôli počasiu, a aj preto musíme byť nekonečne vďační, že organizátorov a dobrovoľníkov neprechádza chuť všetky výčiny prírody aj ultramasochistov tolerovať.

P.S. Balík s fotkami nájdete TU

Rišo Pouš