Z Kremnice do Kremničky

...cez Velestúr a sedlo Tri kríže v Kremnických vrchoch. Lebo táto Kremnička je časťou Banskej Bystrice, keby niekto nevedel. A ak by niekto chcel vedieť viac, tak je to taká nenáročná prechádzka, čo sa týka stúpania (najmä v tomto smere) aj času (takých 6-7 hodín). Skoro stále po žltej. Cestou je veľa zaujímavých miest, kde sa oplatí postáť, či už kvôli ich histórii alebo kvôli výhľadom. A za niektorými sa oplatí aj trochu odbočiť, tak sa mi to nakoniec natiahlo asi na 8 hodín.

Do Kremnice som dovrčal motorákom, tak som si to trocha „skrátil“, nezačal som až zdola z námestia. Vrátil som sa len trochu nazad popri koľajniciach (smerom na sever) a bez problémov som trafil žltú, ktorá ich križuje. Ďalej to už také jednoznačné nebolo, hneď nad železnicou je viacero odbočiek a značky buď staré a neviditeľné, alebo žiadne. Až po spojenie s modrou značkou na Trojici to chce trochu sústredenia, ale žiadna tragédia. Smer je jasný. Na začiatok sa treba držať značiek náučného chodníka. V úvodnom strmšom stúpaní lesom sú aj tri náučné tabule.

Hneď po vynorení na lúky Kremnického štósu je tu prvá zachádzka - šípka miestneho značenia posiela človeka doprava dole do Nevoľného, ale až do dediny nejdem. Lebo asi po pol kilometri svieti napravo pri okraji lesa ďalšia tabuľa a za ňou je skrytá „Skala lásky“ - bralo s perfektnou vyhliadkou na Kremnicu a kopce okolo nej. Oplatí sa!

O 20 minút som nazad na žltej a valím si to jesenne farebnejúcimi pasienkami na Kremnický štít. Prečo štít, kto vie? Ale najmä je tu ďalšia odbočka do Nevoľného a zas ma stiahne, lebo kúsok nižšie je chata a prístrešok (vhodný aj na nocľah) s exkluzívnym výhľadom na hrebeň Vtáčnika, Štiavnické vrchy a komíny žiarskej hlinikárne. Zdola od útulne počuť chrapľavé nadávanie, to pastiera jalovice ani psiská nepočúvajú.

Cestou nazad sa otvára výhľad na opačnú stranu, dominuje mu vysielač na Skalke. Nasleduje dlhší úsek širokou lesnou cestou, čerstvo prečistenou a prepílenou. Hádam aby mohli mašiny v zime bežecké stopy ťahať?

Na Hostinci je veselo, veď je nedeľa - a pekná, septembrová. Hádam to babie leto konečne prišlo. Dnu nejdem, len si dám trocha vody „U raneného bojovníka“ a posúvam sa ďalej. Do sedla Tri kríže je to len štvrťhodinka, ale radšej idem obchádzkou cez Velestúr, ako by som sa mal trepať po zvážnici. Tam nie sú ani výhľady, spod Velestúra aspoň jeden vďaka rúbanisku - Skalka je z neho ako na dlani.

Hore poobzerám, či nejaké rúny nepribudli, ale jediné čo je tu navyše, je pár plastových fliaš a obvyklého bordelu. Aj okolo sedení na Troch krížoch, veď ako inak? Pod trojkrížom je zas vyhliadka, ale taká „sofistikovanejšia“, aj s panoramatickou fotkou a popismi. Odtiaľto je ako na dlani Banská Bystrica, v ďiaľke na obzore sa dokonca belejú premiérovo zasnežené Roháče. Aby sa nepovedalo, že smerom na západ nič, tam vidno vďaka rúbanisku Vtáčnik.

Preklápam sa na bystrickú stranu a dole kopcom pokračujem zas po žltej. Už to väčšinou nie je zvážnica, ale o dosť príjemnejší (aj keď strmší) lesný chodník. Povinná zastávka: vyhliadka Horná skala, krásna panoráma Malachovskej doliny s vysielačom naľavo, Krížnou a spol. vpredu a Bystricou napravo.

Pod Košiarmi ešte kratučká zachádzka k pamätníku sovietskych letcov a to už sa pomaly vynáram z lesa na lúky a pasienky, smerujem do Horných Pršian. Výhľady zas pribúdajú, najlepší je od vysielača nad dedinou. Je tam aj prístrešok, príjemné by bolo posedieť, nebyť toho elektrického bzukotu.

Z horného konca dediny sú dve možnosti: oficiálna po žltej a po asfalte, krajšia po pasienkoch „severným obchvatom“ dediny, popri ďalšom vysielači. Ovčie cestičky povedú :-) Treba len trafiť autobusovú zastávku pod dedinou, tam žltá odbočuje z hlavnej doprava k ovčínu a za rampou doľava dole, do lesa. Posledný úsek vedie zväčša príjemne lesom, len okolo napájadiel, kde už sa dlho nepasie, je žihľavy a bodľačia až až.

Posledná zachádzka sa oplatí, lebo je tam, predstavte si, ferata!!! Síce taká cvičná, krátka, ale... Pekné cvičné skalky a pekný chodník popri nich, dá sa naň napojiť zo žltej značky na dvoch miestach. Potom už len farebný lesný tunel s čoraz širšou cestou, v ústrety približujúcemu sa štekotu strážnych psov a hluku rýchlostnej cesty. Vynáram sa v Kremničke, velím vľavo vbok a mašírujem k trolejbusovému depu na zastávku. Taká príjemná prechádzka - jednosmerka to bola, odporúčam.

Rišo Pouš