Okolo Mary (s odbočkami)

Takýto známy, priam povinný okruh tu na Vetromagu ešte nemáme? Treba napraviť!  A najlepšie poriadne, plnofarebne. Našťastie v polovici októbra už Liptov naplno zakvitol jesennými farbami a našťastie pred príchodom studeného frontu sa urodila krásna, slnečná sobota. Neoplatilo sa zaváhať. Vyložil som sa z osobáku v Liptovskej Teplej, lebo sa mi nechcelo po hlavných cestách z domu smerom na Liptov sa magoriť, a aj z iných príčin. A zvolil som smer „v smere hodinových ručičiek“: čiže najskôr po severnom „pobreží“ do LM. Lebo tam neskôr, okolo obeda, zvykne autoturistická premávka poriadne hustnúť. Nazad potom po južnej strane Mary, kde je širšia cesta aj panorámy. Nejakých 75 km nie je pre pravoverného žiletkára ktovieaká porcia, ale tu ide skôr o tie panorámy a pekné miesta na tých odbočkách. Čiže asi takáto cykloturistika z toho vyšla:

Na úvod teda okolo bešeňovského akvacirkusu a mierne do kopca okolo unikátnej travertínovej kopy – ale tú si obzerám len spoza zvodidiel, na cestných tretrách sa mi k nej z cesty schádzať nechce. Každopádne svojimi farbami pekne konkuruje okolitým krovinám. Jeseň ako sa patrí:

Nasleduje odbočka doprava do Vlašiek na „cestu neudržiavanú, len na vlastné riziko“. Ale chcem si spraviť fotku, kde to tá Mara „pramení“ – na moste cez kanál, medzi hornou a dolnou nádržou. Viete, že aj Liptovská Mara môže fungovať podobne ako Čierny Váh, ako prečerpávačka? Možno aj to je budúcnosť ukladania prebytkov energie z (budúcich) solárnych a veterných zdrojov - len aby na to bolo dosť vody, že? Každopádne hrádza s elektrárňou skoro proti slnku, lepšie svetlo mám na opačnej strane - aj Choč pózuje:

Tááákže, prvá odbočka vybavená, a dalo by sa z Vlašiek k ďalšiemu odbočkovému cieľu aj priamo cez hrádzu, ale to by som obišiel najkrajšie stúpanie na celom tomto okruhu. Tak nazad. Inak asfalt je tu (napriek tej neúdržbe) výborný, len na pár prepadnutých miestach treba trochu pribrzdiť, nič tragické. A cestou späť na križovatku sa z vrcholu krátkeho stúpania otvára krásna, farebne strakatá panoráma, od Choča po Pravnáč:

Kopček cez Potok nad Bobrovník je veľmi príjemný sklonom aj hladkosťou povrchu. A aj šírka cesty stačí, ako ma predbiehajú najmä autá so „západoslovenskejšími“ značkami, náhliace sa za atrakciami severného pobrežia liptovského mora. Jeho hladina sa mi v protisvetle prvý raz zaligoce vpredu, keď sa prehupnem cez vrchol. Predtým, cestou hore, som mal panorámy najmä za chrbtom:

Nebol som tu pár rokov, tak len registrujem, ako sa všade vo veľkom stavia. Aj okolo križovatky v Bobrovníku, teda na ďalšej mojej odbočke. Aj o kúsok ďalej za ňou, kde už „prístavná infraštruktúra“ ozaj pripomína pobrežie mora. No najmä nesmiem vynechať ikonický kostolík na brehu priehrady – miesto, kde vznikajú fotky – kalendárovky, keď sa to vie. Ja samozrejme neviem, a okrem toho aj to protisvetlo a ešte rybári, ktorí autami dobre, že do vody nevlezú. Aj sem vedie cesta „na vlastné riziko“ a prepadliská na nej sú ešte exkluzívnejšie ako na tej predošlej. Asfalt ale stále super. Kúsok nad cestou a kostolíkom je inak aj známy archeopark Havránok, pripomínajúci tunajší život pred viac ako 2000 rokmi. Ale tam sa po hlinačke na cesťáku radšej netrepem.

Nazad do Bobrovníka a nasleduje pekný, hore – dolu hojdavý, pobrežno-výhľadový úsek, krútiaci sa zákrutami pozdĺž brehov priehrady, zo severovýchodu nakukujú spoza horizontu Západné Tatry s dominantným Barancom. Kto si chce užiť dotyk vody, musí sa zastaviť na miestnej pláži, inak vodná hladina cestou ďalej len prebleskuje pomedzi stromy:

Aby som až do LM nešiel po hlavnej, odbočujem cez Sielnicu (cez centrum trochu hrboľatý asfalt), na jej konci pri Rybárni naskakujem na cestu do Zuberca a pred Matiašovcami fuk doprava, na ďalšiu neudržiavanú, cezpoľnú asfaltku cez kopček do Trnovca. Samozrejme zase na vlastné riziko. Mám ju zafixovanú ako opatrne jazditeľnú, a tak aj je. Takto na jeseň na ňu síce traktory navláčili niečo hliny, ale našťastie je sucho a podklad na pomalú jazdu hore kopcom dostatočne rovný. Len tesne pod vrcholom trochu tankodrom. Ale odmenou sú tu spätné panorámy Chočských vrchov pomedzi nedávno zasadené stromy a zastavenia kalvárie:

Zjazd dole do Trnovca potom už po hladšom, len na začiatku si treba párkrát pribrzdiť. Trnovec režem od začiatku po koniec, nech som na hlavnej čo najneskôr. Tu už takto pred poludním premávka hustne, ale v lete tu aj tak býva iný záhul - veď okolo ďalšieho akvaparku a ďalších, pridružených cirkusových atrakcií. A cesta tu nie je nadpriemerne široká. Do LM je to našťastie len kúsok, naľavo zase neúnavne pózujú Západné Tatry:

Cez mesto sa premotávam rýchlo, sobotňajšia premávka samozrejme nie je veľká. Z kopca, podjazd, kruhák, most cez Váh a už sa rútim von zo zástavby cez Palúdzku, popri dvoch jej kaštieľoch. Pred tým prvým stojí socha nášho národného hrdinu, ktorého tu väznili. Len prečo ho museli potom na šibenicu trepať až na druhý koniec mesta, vlastne vtedy až za mesto?

Cesta I/18 je široká, ale už dáááávno ju nahradila diaľnica, a tak je väčšinou tichá. A teraz ju konečne po tisíckach rokov rekonštruujú, tak sa teším na nový asfalt, lebo už bol ten starý poriadne drssssssný a jeho okraje poriadne zubaté. A ozaj: už je oprava skoro hotová a ide sa parádne, tichúčko a hladúčko, no rozkoš aj do tých tiahlych stúpaní. Panorámy najčastejšie na okolité pasienky, lebo vľavo sú Nízke Tatry v protisvetle a Mara vpravo sa ukrýva za pahorkami.

Predposlednú odbočku nemôžem minúť – zachádzka ku drevenému artikulárnemu kostolu nad dedinou Svätý Kríž sa oplatí. Je to grandiózna stavba, dnu je miesto pre 6000 ľudí! Akurát, že hore dedinou asfalt klasicky hrboľatie (tie naše slávne kanalizačné a plynovodné a ktovie aké ešte prípojky), za dedinou ešte viac a odbočka ku kostolu je poriadna vytriasačka. Ale kratučká, nevadí. Za odmenu mám kostol pekne nasvietený:

Potom ešte zo dva semafory a zopár kopčekov, z niektorých vrcholov sa otvárajú panorámy, Choč je "čím ďalej, tým bližšie". Na križovatke pri Ľubeli nový asfalt končí, ale kvalita pod kolesami ostáva – potiaľto už bola cesta opravovaná skôr. Za posledným horizontom svieti vpredu biela kostolná veža a to je znak, že sa blíži posledná dnešná odbočka:

Lebo Partizánska Ľupča, bývalé hrdé nemecké mestečko, má už síce svoje najslávnejšie časy asi za sebou (podľa toho tam aj veľa domov vyzerá), ale stále má veľké, urbanisticky zaujímavé námestie s množstvom architektonických pamiatok. Je to len na skok od hlavnej a keby niečo, majú tam fajnú zmrzku a aj kadečo iné, napríklad ochotnícke divadlo :-) Škoda, že cesta ďalej (cez sedlo Prievalec do Lúžnej) nie je v lepšom stave.

Za Ľupčou už spredu silnie hukot diaľnice a po chvíli uzatváram okruh v Bešeňovej. Do Teplej je to tiež len na skok a mám ešte čas do príchodu vlaku, tak ťahám až do Liskovej. Oplatí sa – cesta je lemovaná krásnymi, starými stromami a okolie hrá jesennými farbami. Len pred dedinou, ako stavajú diaľnicu, poriadne blato na ceste. A ešte čerstvo pokropené, ako sa ho snažia z tej cesty zmyť. No čo, aj tak som potreboval poriadne umyť bajk. A to ozaj dôkladne, lebo to možno bola naša posledná spoločná jazda.

Rišo Pouš