1000-krát Ihla v Ostrve

Skalnú vežu, nachádzajúcu sa v masíve Ostrvy v Mengusovskej doline vo výške cca 1890 m n.m., asi netreba nikomu zvlášť predstavovať. Prvý zaznamenaný výstup z roku 1904 patrí Johannovi Franzovi a Ernestovi Dubkemu, ktorý ju pomenoval (pravdepodobne na počesť svojej ženy) Alžbetina veža.

V apríli roku 2017 som už bol celkom zabehnutým tatranským kamzíkom, ale na Ihlu som sa vybral prvýkrát. Inšpirovaný článkom na Vetromagu, tešil som sa na nejakú tú dvojku-trojku obtiažnosť. Lano so sebou nikdy nenosím, v Tatrách mi chýba už len jednociferné číslo vrcholov a hrebeňov, kde to bez neho nejde. Pri mojom prvom pokuse o Ihlu som bol sám, nikde nikoho. Ak už v tej dobe existovalo nejaké videjko na Youtube, nenapadlo mi pozrieť si ho. Žľab bol trochu ľadový, ale Ihla úplne suchá. Hore som liezol vlastnou "diretissimou", pustilo to aj kolmou stenou. Dole, to už bolo o inom. Neznalý veci, zliezal som ako prísavka, držiac sa doslova zubami-nechtami, komínkom od strany Malej Ihly. O II-III obtiažnosti nemohlo byť ani reči. Keď som sa spamätal, vrátil som sa trochu smerom ku žľabu a tentokrát začal rozmýšľať. Na druhý pokus som, celý šťastný, viacmenej trafil tú logickú líniu z Nižného sedielka pod Ihlou. Rokmi som sa jej potom naliezol toľko, že chyty by som trafil aj poslepiačky.

Ihla sa mi mimoriadne zapáčila. Jednoduchý prístup, ale zároveň príjemný tréning výškových metrov, nádherný výhľad, určité riziko, žiadne davy a zápchy – človek je tam v skoré ráno takmer vždy sám – a lezenie ideálne na precvičenie chrbtice. V roku 2010 mi následkom choroby z povolania rupla platnička. Bolo mi povedané, že už nikdy nebudem chodiť. Po mesiaci na lôžku som sa vzoprel, a bez operácie, odhodlaním a cvičením, som sa postavil na nohy. I keď vďaka platničke mám tendenciu občas pri chôdzi zakopávať, Ihla sa mi stala mojou osobnou telocvičňou na posilňovanie chrbta. Začal som tam chodiť pravidelne od jari do jesene, za ideálnych podmienok sa to podarilo niekoľkokrát aj v zime.

Keď som mal viacej času, alebo z nudy, začal som na Ihlu liezť viackrát po sebe pri každej návšteve. Hore, dolu, hore, dolu, ako jo-jo. Päťkrát, desaťkrát, dvadsaťkrát. Začal som si výlezy počítať a zapisovať. Skúšal som zaznamenávať na Strave, ale pri viacnásobnom výleze mi to kreslilo na mape v appke veľkú čiernu machuľu, tak som sa vrátil k papieru a peru. Keď som sa dočítal o tisícke Gerlachov Pavla Rajtára, skrsla mi myšlienka spraviť to isté s Ihlou. Samozrejme, výkon neporovnateľný s tatranskou legendou, ale tento projekt mi dal výzvu prekonať sa, príležitosť na niečo sa tešiť. Plánoval som dosiahnuť to do svojej šesťdesiatky, ale keďže život je nepredvídateľný a mne na tom záležalo, urýchlil som to. Posledné dva roky som chodil na Ihlu ako do práce, a makal. Na jednu návštevu som ju urobil priemerne 30-krát, raz dokonca až 45-krát. Tisícku som prekročil 3.júla toho roku, vo veku 51 rokov. Aby to nebolo stále to isté dookola, občas som si odskočil aj na Malú Ihlu a venoval aj jej viac ako 100 výstupov.

Známi sa ma často pýtali, či ma to ešte stále baví. "Áno!" zaznela vždy jednoznačná odpoveď. Dnes chodím na Ihlu už len rekreačne, raz-dvakrát. Stále počítam, ale ďalší cieľ, ďalšie tisícky, si zatiaľ nedávam. Užívam si prvé ranné lúče, samotu, békanie kamzíkov, obdivujem plachtenie krkavcov, občas stretnem zdvorilého medveďa, a chýba mi hvizd svišťov, ktoré sa z Ostrvy asi niekam odsťahovali.

Janik Š.