Malofatranská stovka 2022 - ako sa mi stráášne nechcelo

Po roku pauzy kvôli „pliage“ sa najnáročnejšia (alebo najprevýšenejšia) slovenská stovka znovu prebrala k životu - a ako je u nej zvykom, dosť sa toho za ten čas pomenilo. Čo je ale najzaujímavejšie, takmer vôbec sa nezmenila trať, a aj tú maličičkú zmenu na konci nezapríčinili špekulácie a optimalizácie organizátorov – a to už je čo povedať! Ubudla vlastne len cieľová strminka. Chata Veronika totiž už neexistuje, namiesto nej sú tam rozostavané dajaké apartmány či čo.  Takže v podstate bola trať ukrátená o výškové aj dĺžkové metre, strašné čosi! Cieľ bol teda tradične vo Fačkovskom sedle, ale hneď za cestou, na nádvorí reštaurácie.

Podstatnejšie zmeny nastali v organizačnom tíme, kde opraty vzala do rúk Tina, lebo Maťo kvôli pracovnej vyťaženosti musel skončiť. Ale pomáhal poctivo, a isto nielen v cieli, zabalený nadránom postojačky v spacáku :-) Veď zas – kto už vie o svojom dieťati viac ako on? Aj iné drobnosti tu boli, o tých však postupne. A ešte upozornenie: celý nasledujúci text bude prevažne znôška subjektívnych dojmov a hejtov, keby niečo. To pre tých, ktorí čakajú seriózne zreportované podujatie.

Na začiatok mi ale nedá nespomenúť objektívne počasie, ktoré tento rok vyšlo ozaj ako na super presnú objednávku. Lebo po dlhých dňoch tropického mordoru sa ponad Terchovú presne z piatka na sobotu prehnal studený front. Pokropil, ideálne zavlažil popraskanú hlinu (ani to nelepilo, ani sa neprášilo, teda zväčša) a na sobotné ráno nechal v krajine príjemnú, vlhkú hmlu a mraky nad hrebeňmi - až do večera. Ešte aj v polovici trate, v najnižších polohách okolo Lipovca a Vrútok bolo príjemne, pod mrakom. Neskutočná zhoda. Dokonca osviežujúci severáčik nás potískal do chrbta po hrebeni Lúčanskej Fatry v druhej polke. V nedeľu od rána už potom zase čisté nebo a hic jak sviňa. To proste neobjednáš! Ešte aj ten večerný lejak v Terchovej si to načasoval presne na tú hodinku, čo sme sa socializovali (niektorí) v Haluškárni.

RIC Terchovec kombinoval tento rok len prezentáciu a organizáciu. Tá socializácia tam nejako viazla, lebo sa nečapovalo. Škoda. Tak sa zúčastnení porozliezali po susedných podnikoch. Priznám sa, že na kontrolu povinného výstroja som od strachu radšej nešiel – čo je to „adhezívna elastická bandáž“ ani neviem, nabalil som len dáke obväzy a leukoplasty. A to strašné psisko, cvičené na likvidáciu teroristov a odhaľovanie drog, si ma našťastie nevšimlo. Zato čeloviek a najmä bateriek som mal na rozdávanie, podľa rozkazov. Pri stole vedľa mi našťastie uverili, že mám všetko, tak papierovú taštičku s číslom a iným oným mi dali, keď som ukázal foťák. Konečne ľudský prístup!

Múmie, porozhadzované v in- aj exteriéri Terchovca, sa začali hromadne liahnuť pred piatou. Síce krátko, ale konečne raz normálne som sa vyspal tiež, lebo som sa po rokoch hecol a namiesto alufólie som podložil karimatku. Pred šiestou hodinou štartovnou už sa poriadny dav mrvil pod Jánošíkom. Ten, aj keď plechový, sa musí každoročne poriadne čudovať, čo sa tu deje. Ale asi viac sa čudovali šoféri, ktorí chceli preraziť cez Tiesňavy po tej šiestej. Inak to seno z čerstvo pokosenej lúky vedľa štartovacej brány neviem či majiteľ ešte na niečo použije :-)

Rozklus po asfaltke bol pohodový, viac som si ani nežiadal, aj by mi to stačilo. Lebo už dlho som sem nešiel s takou nechuťou ako tentokrát a ani krátka večerná socializácia a motivácia akosi nepomohla – natrénované čisté nič, predpoklad pekelných teplôt a istota brutálnych kopcov, ledva odplazená prvá polovica minulotýždňovej Strečnianskej mašle, pretrvávajúca postcovidová či aká lemravosť a neschopnosť sa hýbať... No proste tá múdrejšia časť ega nechcela vziať na vedomie sugerovanie tej optimistickejšej, že telo si natrénované pamätá aj spred roka, dvoch... No isto! Ale nechoď tam, keď to máš dávno zaplatené, že? Takže taktika jasná: brzdiť čo to dá, vyžierať krmelce čo to dá, nejako prežiť tak dlho, ako sa len dá. Aby ma to z Lipovca neťahalo tie dva kiláky domov, žiadny dropbag! Pekne som si dal všetky veci poslať do cieľa stovky. Aj kľúče od bytu.

Nadávať na seba aj na nespravodlivý svet som preventívne prestal už pred štartom, lebo od dvojice šéfov pri megafóne tam odzneli okrem iného aj nejaké poznámky o penalizácii za blbé poznámky. Ale to žeby patrilo mne? Určite nieeeeee! Len keď sme potom na Starom dvore z toho asfaltu zatočili doprava a zbadal som tú strminu hore na Sokolie, musel som sa zase dobre kúsať do jazyka. Ani neviem či sa mi to podarilo, lebo „penu u huby“ som mal už tam. Tak som začal čoraz častejšie maskovať dýchavičnosť fotopauzami. Ale zase ani úplne najpomalšie som nesmel ísť, lebo v blbom optimizme som kedysi v časoch svetlejších včerajškov sľúbil nemenovanému Bývalému Kamarátovi, že ho odprevadím na jeho polovičnej trati po Lipovec. Som si dal!!!

Tak Sokolie sme akosi prešli, v zástupe. Ale keby ste vedeli, aká škodoradostná rozkoš ma pochytila, keď sa b. k. Pé Ká začal útrpne škľabiť a zahlásil, že ho pichá v nohe a nevie došľapnúť. Hneď som naňho vybalil smrteľné obavy, a že musí odstúpiť, a že s ním ešte pomaličky dôjdem na K1 a potom si pôjdem ďalej konečne pomaly, podľa svojej nechuti. Ale pri tom pajdaní nás zrazu predbehla nejaká pekná ritka a on zrazu na všetky boľačky zabudol a ja som mal zase čo robiť, aby som uvisel. No to zas bude deň... Inak na tom „agrárnom hrebeni“ (Baraniarky, Žitné, Kraviarske) som napočítal minimálne päť zranení, a aj nejaké tie odstúpenia. Sa nedivím, je to nebehateľný, strašne technický a občas dosť zákerný terén, najmä pre premotivované hlavy plné síl takto zo začiatku.

Potom cez Grúň, Štefanovú až pod Rozsutec je podklad komfortnejší, len zas furt tie kopčiská - kde sa tu na rovine nabrali a prečo musíme furt stúpať??? Ešte že vďaka tej hmle nebolo vidno, kam až vysoko tie stupáky vedú. A keď už ideme hore, prečo potom tam nemôžeme ostať a musíme hneď dole? „Keď ste si ma vyliezli, tak si ma aj zlezte!“ Koniec citátu – takúto nádhernú parafrázu v kontexte miestnej jánošíkovskej tradície zo seba dostal nemenovaný bývalý kamarát. Myslím, že je hodná zápisu do budúcej zlatej knihy MF100!

Samozrejme najsvetlejšími bodmi v tom sivom, kopcovitom, hrboľatom trápení boli krmelce. A úplne najlepšie boli tie hmlou navlhnuté piškóty a čipsy na Medziholí – ako predžuté, joooj ako fajne sa dole krkom kĺzali! Nielen my sme boli mokrí ako myši, od potu aj od tej hmly. Samozrejme treba najmä poďakovať dobrovoľníkom, ktorí sa o nás všade starali – kým my sme sa kúpali v mrholení aj vlastnej šťave, oni tam makali naobliekaní, lebo v tých mrakoch asi nebolo moc príjemné nechať sa sprchovať. A potom to po nás ešte upratovať. Inak to poriadne dvíha ego, keď vás obskakujú ultracelebrity, ktorým by sme sa mali poriadne hlboko klaňať...

Diery sme prešli ešte bez davov turistov, na Rozsutci sa hádam nik nerozsekal, výstup na Stoh bol suchý a len zostup z neho v dolnej časti „primerane“ kĺzavý. Niektorí jedinci si nedali povedať, nešli dole bokom pomedzi stromy, ale stredom, tak hádajte, aké bolo potom ich spoločné poznávacie znamenie? Inak poznávacie znamenie všetkých dopoludňajších kopcov bola hmla a teda výhľady len do nej. Kolovali také fámy, že výhľady boli len za príplatok ku štartovnému, ale tú ponuku nik nevyužil, tak nám treba! Teda osobne tie výhľady poznám a ani mi moc tie ďaleké perspektívy nechýbali – aby som si nemusel pripomínať, ako až ďaleko som sa vybral. Ale znalosti domáceho ihriska sú svine, hmla mi moc nepomohla.

Pri chate pod Chlebom malý priehľad popod mrak do rozhicovaného a slnečného Turca mi nepridal na perspektívnej veselosti, že čo ma to o pár hodín čaká. Ešte že si aspoň chuťové poháriky prišli znovu na svoje. Armáda maďarských dôchodcov, ktorá zabrala celú šírku chodníka pri svojom frontálnom, smrteľne pomalom útoku na Snilovské sedlo, ma následne, po prerazení ich bojových šíkov donútila poriadne zamakať, nech dobehnem nejako moc rozbehnutého parťáka. No skoro som umreu pri tom. A keď sa potom neskôr, pod Malým Kriváňom, prvý raz od večera ukázalo na chvíľu slnko, bolo to, akoby som pootvoril dvere do parnej sauny. Až ma hrôza objala!

Ale nedalo sa nič robiť, snažil som sa pod tým Malým Kriváňom od závisti neprizabiť budúceho Bývalého Kamaráta, že on to má už do cieľa takmer len z kopca, kým pre mňa ten pravý mordor na Lipovci ešte len začne. Ale mi aj tak furt utekal, tak som sa za ním nejako snažil potácať, lebo s vidinou cieľa mu to behanie nejako začínalo chutiť. Ani ten krmelec pri chate pod Magurou ma už nemohol rozveseliť a strmý zbeh do Kľačian už vôbec. Len som kontroloval, či mi zo stále deravejších maratóniek nezačnú vyliezať predkom palce, ako tomu kreslenému vlkovi z korčulí.

Dole na lúkach napodiv vôbec nebolo nejako príliš hicno, aj slnko ostalo ukryté za mrakmi, len tie výhľady ku hrebeňu Lúčanskej Fatry znovu jatrili čierne myšlienky na blížiace sa utrpenie súvislých 1000 výškových smerom hore na Minčol a dlhú noc na hrebeňoch a zvážniciach. Aj to je také špecifikum MF100 – tá prvá polovica je super ťažká, aj keď krásna, tá druhá je niekedy len čistá psychiatria. Na Lipovci ma až zabolel pohľad na tých spokojných finišerov s ich škodoradostnými úškrnmi (Aspoň sa mi také zdali, veď čo už chorá myseľ nevymyslí, že?). Tak som radšej obrátil pozornosť ku kŕmidlám – rozhodol som sa skúsiť ísť ďalej na tuky, veď vlastne druhú polku už pôjdem oveľa pomalšie. Čiže avokádo, škvarky, syr, ale potom radšej rýchlo preč. Ešte som sa zmohol na podanie ruky a poďakovanie za spoločnosť, predsa to len nejako lepšie ušlo vo dvojici.

Najnižší bod trasy som ešte prekluskal s opatrným optimizmom (veď z kopca), ale potom to prišlo. Toto stúpanie na Minčol som v rámci MF100 hádam vždy krízoval - a teraz to bolo ešte akési svinskejšie. Aj tá modrá značka je kvôli ťažbe každým rokom akási hnusnejšia. Ani hore na hrebeni som sa nevedel prebudiť. Žeby tá tuková záťaž, ktorú som v bruchu niesol? Nemal som ísť už od Lipovca na colu a cukry? No nič už, zase boli tie perspektívy černejšie, a nie preto, že udrela zlatá hodinka a s ňou sa blížila noc. Myslel som si aspoň, že na dlhšie zakempujem a sa trochu pred nocou spamätám na K6, veď tá nová chata Javorina je dosť veľká. Ale chyba! Len vonku, na vetre, do....!!! Teda moc príjemne mi tam nebolo, chytro som musel stade utiecť. Ale ozaj ma tá cola prebrala, aspoň to. Aj mraky sa začali rozpadávať a slnko krásne zapadalo, aj som zas bežať trochu mohol, dokonca aj do kopca. Veterné a Horná lúka ako nič, a už sme sa v malej skupine prudko ponárali dole – znovu do Turca, do Valče, na druhý najnižší bod trasy, to jest nekonečne a v ústrety noci.

Podarilo sa mi, síce tak poloslepo, ale bez čelovky dostať sa pred desiatou na K7.  V Trebostovskej doline no problem a bledobéžová šotolinová cesta nad Valčou ešte dosť kontrastne svietila v tmavom lese, aj jej výmole dobre poznám, tak som si trúfal. A počas týchto teplých letných nocí čím neskôr čelovku zapnem, tým menej mušiek mám na večeru, to už som sa naučil. Ale som si zato preventívne popri hustejších krovinách sem – tam zatlieskal, aby som sám ako večera neskončil. Ale len svetlušky sa v tej hustnúcej tme vznášali naokolo. K7 bola dôležitým ostrovčekom ľudskej lásky na trase, lebo nasledoval najdlhší úsek (nejakých 22 km tuším) k ďalšej kontrole vo Vrícku. Tak poriadne sa zásobiť, prehádzať batoh, aby bola protikrízová chémia a náhradné baterky poruke, čelovku na hlavku a išlo sa. Hore nekonečnou Slovianskou dolinou sme sa dali dokopy tri kusy, lepšie to ubiehalo, aj som poľské slovíčka oprášil. Ďakujem spolutrpiteľom za spoločnosť, až do cieľa v podstate - dobre bolo, v rámci možností zdevastovaného tela a mysle. Každopádne nadišiel čas fotiť už len smerovníky a iné blízke (a najmä nepohyblivé) objekty, lebo za tmy iné neviem.

Ten spomenutý rámec možností sa inak poriadne stenčoval, lebo ešte z Hornej lúky dole som sa tešil, že telo si predsa len niečo pamätá, a najmä chodidlá, lebo dali pokoj a neprotestovali, aj keď boli od rána furt v mokrote. Ale práve hore Slovianskou, na zdanlivo neškodnom asfalte, začali štípať, nevďačné hnusy smrduté... Ale už nič, už len trpieť bolo treba. No bolo to niekedy teda poriadne kostrbaté poskakovanie, najmä po kameňoch. Ale inak lúčnato – lesnaté hrebene okolo Jankovej a Skaliek sú celkom príjemné svojím podkladom. Neviem síce, prečo nás orgovia zo Slovianskej doliny vyhnali po zelenej do Sedla pod Hnilickou Kýčerou (v podstate do protismeru) a nie po modrej viac na juh, do Sedla pod Úplazom, ale vraj nabudúce to možno prehodnotia :-))) Inak, mohli by nás možno nabudúce  poslať z Hornej lúky aj normálne, po hrebeni až na Hnilickú Kýčeru a z nej do Valče na K7 po lyžiarskom chodníku. Zreteľný aj značený je dobre a bola by to krajšia trasa ako po tej nekonečnej šotoline Trebostovskou dolinou.

Aj také trasooptimalizačné špekulácie sa mi rodili v hlave na stále nekonečnejších úsekoch pred koncom. Už som vedel, že to teda telo asi dá, lebo hlava bola zase tvrdšia. Dokedy sa to telo bude z toho spamätávať, to už ukáže čas. Kedy sa konečne poučím? Ale ešte tu bol zbeh do Vrícka na poslednú kontrolu. Joooj tá zvážnica – spádnica dole na Bak, s tými šutrami, to bola lahôdka pre chodidlá, teda... Vo Vrícku na K8 zima, ale aj ohník, tak som sa tešil, že ráno do autobusu nenastúpim len upotený, ale aj zaúdený. Budem mať viac miesta, super! Aj tak som sa ale potom prinútil hore kopcom kluskať, lebo som celkom seriózne pri tom krmelci vymrzol. Človek by nepovedal, po tých denných horúčavách... Niektorí vraj nadávali, načo tam a nazad. Niektorí zas vraj boli spokojní, že si overili odstupy od súperov. Každopádne pre orgov je horný koniec Vrícka fajn miesto na založenie kontroly (aj toho ohníka), tie dva kiláky obojsmernej trasy hádam nikoho nezabili.

Tak už len posledný stupák, takmer až na Kľak. Odporne strmý, aj keď na pôvodnú strechu z Vríčanského sedla pod Ostrú skalu nemá. Zato je dlhší. Nám trom sa začalo za chrbtami pomaly brieždiť, tak som si povedal, že keď už, pozriem sa až hore ku krížu. Poliak Max sa pridal, Silvia utekala dole do cieľa. Do východu slnka bolo síce ešte ďaleko, ale farebná linka na východe už nakreslená bola, tak som dal aspoň roztrasené foto. A rýchlo dole, lebo taký studený fičák tam bol, že až. Ale rýchlo len do lesa, tam už bolo fajn. Potom už zas pomaly - načo sa ponáhľať do cieľa pred piatou, keď bus ide až o pol desiatej? A dobre som spravil!

Lebo keď som sa konečne dopotácal do cieľa, s hrôzou som zistil, že ma nečaká žiadny vyhriaty interiér ako vo Veronike, ale všetko sa deje von, na dlažbe pod tým salašom. A ja nič teplé v batohu! Všetci, ktorí nespali, tam poskakovali naobliekaní a Maťo Drozd zapisoval výsledky, obalený v tom spacáku – vraj len na kolená mu bola zima, inak fajn :-) No mne sa teda spacák rozbaľovať nechcelo, tak pekne batoh na chrbát, nech hreje, a pomaličky som si predsa len dal tú originál cieľovú „rovinku“ ku bývalej chate Veronika – lebo na tie miesta už pomaly začínalo svietiť vychádzajúce slnko. Len fukerku som obliekol, stačila ako - tak. Nebol som sám s takým nápadom, viacej nás tam bolo, takých ranných jašteríc. Potom onedlho, keď slnko zahnalo tiene aj pod salašom, už nám bolo sveta žiť! A aj odvoz sa našiel do ZA a aj vlak mi odtiaľ išiel parádne rýchlo, tak som sa s vďakou rozlúčil celkom skoro a davaj domov, spamätávať sa.

Takže toľko ku priebehu. Viac tradične v galérii a kto chcete, použiteľné originály som vytriedil a si ich môžete stiahnuť tu zdola, z odkazu. Výsledky komentovať nejdem, lebo ich je veľa a mal som čo robiť sám so sebou tento rok. Samozrejme sú na HIKINGu ULTRA a všetko podstatné je na stránke MF100 . Hádam jediná vec stojí za zmienku – že Jaroslav Vicher zabil hetrik a ešte vylepšil svoj rekordný čas na aktuálnu hodnotu 16:14. Gratulácia poriadna! Len či to zlepšenie nebolo vďaka tej chýbajúcej cieľovej strminke, hehe... Tak ešte raz vďaka všetkým, ktorí tento masochizmus dokázali pre nás pripraviť – a som strašne zvedavý, čo nové teda bude o rok. Hádam bude.

Rišo Pouš