Strečianska mašľa a Malofatranská päťdesiatka 2022

Kedysi som si povedal, že reporty už budem písať iba zo stoviek, no posledné dva víkendy som strávil na dvoch síce kratších ale o to výživnejších pretekoch. Dokopy to bolo niečo okolo 110 kilometrov a 7000 metrov prevýšenia, tak o tom sa už snáď oplatí niečo málo napísať. Nabehané som toho nemal veľa, no viac mi robilo starosti to prevýšenie. Ale veď všetci vieme, že najlepšie sa trénuje na pretekoch, tak prečo sa nerozbiť?! :)

Ako prvá ma čakala Strečianska mašľa ( STRAVA ), ktorá sa týmto rokom prvý krát zaradila do Slovak Ultra Trail ligy, čo jej veľmi pomohlo. O jej kvalitách však nebolo pochýb - no pekne postupne... Skorý ranný budík ma skoro zabil, no nechoď si trošku zabehať. Kamarátom veľmi pekne ďakujem za odvoz. Pod Strečnom sa stretla známa partička bývalých aj budúcich-bývalých kamarátov a priateľov bežeckého masochizmu. Ráno bolo na pomery posledných dní chladné a vyzeralo, že spadne aj zopár kvapiek. Človek sa ani nenazdal a zrazu 6:00, had bežcov sa rozbehol. Prvé dva kilometre v pätkovom tempe neboli najlepší nápad. Pľúca tuším zostali doma v posteli a nohy veru tiež. Toto bude ťažké. Za jemného dažďa, akurát tak aby sa neprášilo, sme sa dostali lúkami na úpätie doliny Kúr, kde nás čakala prvá občerstvovačka. Tá veľmi milo prekvapila a nič jej nechýbalo, no žalúdok veľmi nechcel spolupracovať, tak radšej rýchlo ďalej...

Rýchlosť ale pomerne v krátkom čase klesla na tempo, že som mal pocit cúvania. Z miernej dolinky sa stala strmá mrcha, po ktorej by sa dalo ísť štvornožky. Dážď ustal a teplota sa začala dvíhať, dnes to bude dobrý Mordor. Sauna našťastie netrvala dlho, pretože sme sa dostali do sedla Priehyb a zo severu začalo pofukovať.

Nasledoval červený hrebeň a teda pomerne technickým terénom cez Biele skaly až na Suchý, kde nás čakala malá kontrola. Milé, že si dali námahu aby skontrolovali zopár indivíduí, ktorí nemajú nič lepšie na práci ako behať po horách. Zbeh bol celkom o hubu a okúsil som aj mäkkú a voňavú kosodrevinu, popravde som rád, že som skončil v nej a nie mimo nej v skalách. Na Chate pod Suchým bola ďalšia občerstvovačka, dokonca aj kofolu načapovali - zlatí to ľudia. Dobehol som dvoch Vladov a tak spolu bežíme svižne dole do Strečna, len pod nohy bolo treba pozerať, aby človek z behu neprešiel do kotrmelcov.

Okolo Starého hradu sme sa dostali pod ten Strečiansky, kde nás čakala kontrola a tým sme uzatvorili prvú časť mašle - tú Krivánsku. Tá druhá - Lúčanská sa začala tiež do kopca, no nie tak strmého. Oskar už poriadne pripekal. Dobré, že mi opaľovák zmyl ranný dážď, aspoň budeme za pravých „rednecks“ :). Zvážnicou sme sa dostali do Sedla Javorina, kde nás čakala ďalšia občerstvovačka. S Vladom sme sa vrhli na stúpanie na Minčol - to som si myslel, že bude posledný náročný úsek (keby som tušil, ako sa len mýlim). Tam ďalšia malá kontrola a rovno aj s náčelníkom SUT. Nasledoval nekonečný zbeh do Višňového. V hlave som mal milé spomienky, pretože tento úsek som pár rokov dozadu už behával, keď sa tu organizoval Beh na Minčol. Začali sme predbiehať účastníkov kratšej 25km trasy. Musel som tu poriadne zostarnúť, pretože na moje „Ahojte!“ som takmer vždy dostal odpoveď „Dobrý deň!“. To som veru spomenul aj osadenstvu na občerstvovačke vo Višňovom, no že aspoň vidím, ako dobre tu majú vychovanú mládež :). Do cieľa je to kúsok a už by to nemalo byť tak strmé - takú kolosálnu blbosť som z úst vypustil... Cez Stráňavy sme dobehli aj Dana a tak sme popod kameňolomy bežali spolu. Len ono sa nám ten terén akosi strmo začal nakláňať.

Fučíme do kopca ako lokomotívy, keď v tom zvrchu na nás začne kričať bulvárny „pseudo-novinár“ Rišo, že kde sa flákame. Samozrejme nás začne ešte aj fotiť a klamať, že už je to len kúsok na vrchol! Asi 3x som mu uveril, potom som už len kričal na baby pred nami, nech mi ho chytia. Pri budzogáni sa také malé Sidorovo skončilo. Už vraj iba jeden kopček cez Špičák, kde nás pod rozhľadňou milo prekvapila posledná malá kontrola. Smädného ma našťastie nenechali. Ešte ma Rišo upozorňuje, že tento posledný úsek nad Strečnom je strmý a šmykľavý - no to mi je už fakt jedno a trielim, čo to dá.

Chalanom som ušiel a tak ma bývalý kamarát navigoval do cieľa. Nekonečnými ulicami Strečna si hryziem do jazyka, nech nezačnem nadávať, no strašne som chcel, nech to peklo už skončí. Po 8 hodinách a 25 minútach konečne vytúžený cieľ. Hodiny ukazujú 51,80 kilometra a 2909 metrov prevýšenia. Dlhé minúty sa spamätávam ležiaci na pokosenom trávniku, no príjemná sprcha a následná socializácia pri dobrom jedle a skvelej spoločnosti na seba nenechali dlho čakať. Myslím, že toto môžem povedať za všetkých účastníkov: Organizátorom a dobrovoľníkom patrí obrovské ĎAKUJEME, skvele ste sa o nás postarali. Akcia to bola skutočne skvelá a vidíme sa o rok! 

Druhou akciou bola Malofatranská päťdesiatka ( STRAVA ). Pred siedmimi rokmi to bolo moje prvé krátke ultra, no až v cieli som zistil, že to vtedy bola najťažšia 50-ka na Slovensku. Teraz je to rovnaké s tým, že na krk jej dýcha Ultra Fatra. Hold tie Fatranské kopce síce nie sú najvyššie, ale ich hrebene sú poriadne členité. Folovi a Alenke ďakujem, za vybavenie prezentácie a ranný odvoz na štart.

V pondelok ma ale v práci zastihla smutná správa - zomrel kamarát Andrej. Skvelý športovec a úžasný človek. Tak nasledujúce dni vyklusávam s myšlienkami naňho. Po horách s nami bude behať navždy...

V Terchovej pod sochou Jánošíka sa stretlo mnoho bežcov, vyberali sme z troch trás. Ja som zvolil tú strednú - bočným a hlavným hrebeňom Krivánskej časti Malej Fatry. Šiesta hodina odbila a kolóna sa pohla. Tri kilometre Tiesňavami ubehli ako voda a had bežcov sa okolo Starého dvora odpája stúpaním na modrú značku. Kratšia trasa vedie priamo do sedla Príslop a my ostatní tam ideme dlhšou trasou cez Sokolie - a tak sa had rozdeľuje. Počas stúpania si v duchu nadávam, že som si nechal buffku nechal v batohu do cieľa a tak mi pot steká do očí. Aspoň veľmi dobre nevidím akou strminou ideme.

Rišo ide so mnou. Vraj sa potrebuje šetriť, veď ide stovku a ja v nohách cítim minulý víkend. V sedle Príslop stretáme Tima Šályho, chudák vyvrtol si členok a tak ide pomaličky dole. Terén nám dnes nič nedaruje. Všade je hmla, tak sa dá po pekelnom týždni (kedy teplomer pomaly atakoval štyridsiatky) konečne dýchať. Stúpame na Baraniarky a hneď ako začneme zostupovať technickým terénom dole, mi niečo nepríjemne pukne v ľavom stehne. Zdesím sa, pretože ma bolí každý jeden krok cez pätu alebo špičku, no a dnes to bude stále iba hore a dole. Spomaľujem a Rišo ma straší, že niečo podobné mal (aj to nejako odborne nazval) a odpálilo ho to takmer na celú sezónu. Smeje sa, že či mi nezavolá vrtuľu. No jasné, tí nemajú nič iné na starosti iba venovať sa pár magorom, ktorí sa naháňajú po hrebeni. Hovorím: „Keď ste si to vyliezli, tak si to aj zlezte!“ čo si hneď nahráva, že to bude pamätná veta (no uvidíme :)). S prestávkami a vystreľujúcou bolesťou pri takmer každom kroku prechádzame Žitné a Kraviarske. V sedle sa odpájame na zelenú a kosodrevinou zbiehame z hrebeňa, teda ja skôr krívam. Dobehne nás Zbyňo Bajtek a tak kecáme... Myšlienky z hrebeňa, že to na prvej kontrole zabalím pomaličky prechádzajú, rovnako tak ako bolesť. Veľa ľudí nás už obehlo, no neriešime to a Rišo stále hľadá výhovorku... Nedávam mu zámienku a po prvej občerstvovačke konštatujem, že skúsim potiahnuť do Štefanovej - prípadne to zabalím tam. Vo Vrátnej sa trasa rozdeľuje a krátka pokračuje popod lanovku do Snilovského sedla. My si nadbehneme (niekde predsa tie kilometre a výškové metre musíme nabrať) a stúpame ku Chate na Grúni.

V zbehu do Štefanovej cítim, že bolesť ustáva, tak tam doplním vodu a pokračujeme do sedla Vrchpodžiar. Tu už začína pribúdať turistov a nevystrašila ich ani hmla. V tomto stúpaní mi veľmi pomohlo, že sme stále kecali a tak sa ani nenazdáme a zo sedla Medzirozsutce pokračujeme prudšie ku skalám Veľkého Rozsutca a stále obiehame bežcov. Stretáme Aďku Jogošíkovú s kamošom, ktorí nás všetkých prišli povzbudiť.

Taký som rád, až som zablúdil na vyhliadku, z ktorej bolo aj tak prd vidno. Tak sa otáčam naspäť na trasu a po reťaziach klesáme dole na kontrolu v Medziholí. Tu stretáme ďalšie známe tváre a môj žalúdok začína spolupracovať, tak aj niečo málo zjem. Tá hmla má jednu obrovskú výhodu - nevidíte, čo vás čaká a tak sa dostávame na Stoh. Dobiehame Moniku Halúskovú a tak zo Stohu zbiehame spolu. Ešte sa smejeme, že ako nám to dobre ide, ani sa nám pod nohami nekĺže a v tom končíme obaja na zemi. Rišo sa iba smeje a zbieha dole, my ideme pomalšie a bavíme sa na sebe.

Zo sedla opäť stúpame a tak sa snažím pridať do kroku. Poludňový grúň spoznávam iba tak, že je tam veľa ľudí, tabuľu som totiž nejako prehliadol. Prechádzame severným a južným vrcholom Stien a v sedle za Hromovým zbiehame traverzom na Chatu pod Chlebom, kde je občerstvovačka a opäť úžasná partia dobrovoľníkov. Mám pocit, že ešte nikdy som v okolí chaty nevidel toľko ľudí. Po rekonštrukcií to tam priam praská vo švíkoch. Niečo málo zjesť, doplniť vodu a radšej zdrháme pomedzi davy. Za Snilovským sedlom sa chodníky úplne vyprázdnili.

Na Kriváň nejde takmer nikto. Z vrcholu by sme aj tak nič nevideli, tak načo naberať výškové metre, už ich bolo až-až. Cez Pekelník a sedlo Bulben stúpame na Malý Kriváň. Tu sa obloha na pár minút otvorila, hmla zmizla a my sme si tak mohli vychutnať aspoň trošku výhľadov, no rovnako tak aj začalo pripekať a radšej zbiehame ďalej. V sedle Priehyb spomíname ako sme tu boli pred týždňom... Teplota bola vtedy výrazne vyššia. Pokračujeme traverzom a zo sedla pod Suchým sa dostávame do mojej obľúbenej časti - krásneho lesa. Kľukatým chodníkom sa pozerám, že čas pod 11 hodín je reálny a tak pridávam. Na Chate pod Kľačianskou Magurou kde je občerstvovačka nás čaká partička, ktorá pomáhala aj na Mašli. Krásne, že prišli takto pomôcť a vraj tu dnes bol aj pretek do vrchu. Do cieľa je to iba posledných 6 kilometrov a tak frčíme dole. Terén je síce technický, no už sa vidím v cieli a tak pridávam. Rišo mi ešte pred chatou vysvetľoval, kadiaľ pôjdem, vraj sa chce šetriť, no v tom zbehu to tak nevyzerá - obiehame ďalších bežcov a tesne pred dedinou odbočujeme na lúky.

V Lipovci mi ešte Rišo kričí, nech ho počkám, nech tu neblúdim a tak ma odprevadí až do cieľa. Hodiny zastavujem po 10 hodinách a 40 minútach, ukazujú 53,69 kilometra a 4014 metrov prevýšenia. Pre mňa sa tu beh skončil. Rišo sa občerství, zaželám mu veľa šťastia a tvrdohlavo pokračuje. Klobúk dole a ďakujem za spoločnosť. Malofatranská stovka je na scéne už dlhé roky - teraz ju po Maťovi prebrala Tinka, ale stále si vzájomne pomáhajú. Ďakujeme im a rovnako tak aj všetkým dobrovoľníkom, vďaka ktorým sa mohol tento krásny pretek opäť uskutočniť.A takto nejako prebehli posledné dva víkendy, v krásnych horách a v spoločnosti úžasných ľudí. Vidíme sa o rok! Bordovo červená je trasa Strečianskej Mašľe, fialová je trasa Malofatranskej päťdesiatky:

So spomienkou venované Andrejovi L.

Peter Knížat (uverejnené 8.7.2022 na https://peterknizat.blogspot.com, foto Richard Pouš)