Okolo Poľany po asfalte - aj hore Kamenistou dolinou

Tlačil sa mi do klávesnice aj názov Tour de Volcano, ale to by som vykrádal kopyrajty bystrickým organizátorom. Aj keď voľáko je ticho posledné roky, a to boli parádne žiletkárske preteky. Išiel som teraz rovnakým smerom, z Bystrice najskôr na Podbrezovú (potom Hronec, Sihla, Hriňová, Detva, Očová, Mičiná), ale nie presne ich trasu. Najmä z Podbrezovej na Sihlu, lebo som si konečne chcel prejsť Kamenistú dolinu. TdV ide z Balogu hore na Sihlu po hlavnej. Pred štartom som mal trochu rozpačité pocity, lebo v noci sa cez Bystricu, blízke Horehronie, a aj cez Poľanu prehnala nejaká búročka, a to v kombinácii už s chladnejším, jesennejším ránom znamenalo cesty ledva polosuché. Hlavne tiene boli mokré a v nich aj dosť rozpučených slimákov, opatrne som začínal. Hlavne som ale začal miestnou špecialitou, lebo z BB na východ sa cyklista po hlavnej oficiálne nedostane (len po poľňačke poza Hron, alebo poriadnou obchádzkou) – isto sa nedal koniec R1 posunúť bližšie k mestu, že? Takže prvých pár stoviek metrov: pozor, cyklista na diaľnici! Možno aj Zelená vlna niekedy zahlási, všetci tade chodia. Zaujímavé je ale, že smerom nazad je to v pohode podľa predpisov, tam cesta je (vľavo na fotke vidno jej zvodidlá). No slovenská realita proste:

Potom chvíľka sobotnej rannej špičky, ako sa všetci z mesta hnali za zážitkami posledného prázdninového víkendu, ale následne odbočka na Slovenskú Ľupču a ticho, pokoj. V podstate sa tu dá hlavná R66 krásne obabrať cez dediny až do Lopeja. Dokonca aj za Predajnou už konečne nový asfalt, tam to bývalo poriadne tragické. Cestou je čo obzerať, miestne dominanty si to pekne rozdelili: naľavo pamiatky (Ľupčiansky hrad, pomník v Nemeckej...), napravo fabriky (Biotika, Petrochema, ŽP...). Naľavo ešte aj neviditeľný hrebeň NT, zabalený do vaty:

Za Lopejom zase kúsok hukotu na hlavnej cez Podbrezovú, ale hneď je tu odbočka na Hronec a popri čiernohronskej úzkokoľajke už som sa mohol začať tešiť na naj naj naj úsek celého okruhu. V Hronci na námestí už výletníci na bajkoch okupovali krčmu a vyššie, v ústí Kamenistej doliny, už to vrelo – na parkovisku samé autá s cyklonosičmi. Aj cyklotrasa z Balogu sem (popri Čiernom Hrone) už je vyasfaltovaná, tak som sa ani nedivil. Ale mňa to samozrejme vtiahlo doprava, do Kamenistej doliny.

Nasledovalo šesť kilákov čistej žiletkárskej radosti - po novom asfalte, hladkom ako zamat. V sklone miernom, že aj veľká píla prišla ku slovu, a v tieňoch chladivých, lebo slnko už začínalo prikurovať. Potom síce už len ojedinelé úseky nového koberca, ale pre žiletkára stále komfort, najmä v strede cesty. Aj najviac rozpukané úseky sa dali v pohode. Ale dole by som tadeto radšej nešiel, moc by bolo treba brzdiť, že by to príliš netriaslo. Pekné lesy, studničky popri ceste, tajch Hrončok, horárne ako maľované, kravky pasúce sa medzi jafurami ako v Alpách, meandre pod Sihlou – furt je tam čo obzerať. 25 km radosti skončilo na ďalšom parkovisku pre autá s cyklonosičmi a tam, kde som si pamätal ledva prežívajúcu miestnu krčmu, dnes parádny podnik pre výletníkov.

Tak ešte kúsok do kopca nad dedinu, utopenú v jame Sihlianskej planiny, a išlo sa ďalej stúpať po hlavnej, smer najvyššie položená obec na Slovensku. Cesta pokojná a hladká, čo viac chcieť. A rýchly zošup do Hriňovej, ešte pár rokov po oprave cesty takmer bez výtlkov. Super. Poľana prvý raz vyskočila na horizont pri prejazde Vrchslatinou.

Aj dotankovať mi už bolo treba, ale z vodárenskej nádrže sa nedá, hoci je hneď pri ceste. Tak som vrazil hneď do prvej zmrzlinárne v meste a popri plnom bidóne som nafasoval aj dva také veľké kopčeky (vanilkový a čokoládový), že sa skoro neudržali na kornútku. Asi si to o týždeň na Hriňovskej stovke prídem zopakovať. Kalórie navyše (oproti tým z vreciek) sa veeeľmi hodili, aby ma preniesli cez najprudší kopec dňa.

Takže dole mestom, za mliekarňami doprava a hneď mi došli prevody, ako som sa začal štverať do strakatej panorámy hriňovských lazov - cez Raticov vrch. Ani nohy už neboli ktovieaké. Našťastie slnko práve zašlo a aj ma z toho mraku asi 17 kvapiek pokropilo, takých veľkých, ako predbúrkových. Ale to len ten mrak chcel strašiť, nemal na viac. No pomohlo, nevaril som sa a krajina naokolo bola o to krajšia, strakatejšia:

Do Detvy som sa zrútil popri známom amfiteátri, a hneď aj začal stúpať na Dúbravy. Bola by to pohodka, len sa medzitým zdvihol akýsi jedovitý víchor od západu, že aj dole kopcom som si musel niekedy prišliapnuť. Začal som sa „tešiť“ na otvorené roviny okolo Očovej a dobre som tipoval – od Hradnej do Zolnej pekne malá píla a s penou na papuli hlava dole - a len dupať:

Ale už sa to míňalo – ako som sa v Zolnej otočil na sever, vietor prestal otravovať, odrezaný kopcami, a už sa dobre šliapalo pomedzi miestne pamiatky, a znovu prevažne po nových asfaltoch. Aj keď mierne do kopca a aj keď nohy už posielali hore do riadiacej jednotky signály, že začínajú mať dosť.

Ešte som dotankoval na Mičinej fajnú minerálku, nech je do rezervy na cestu vlakom domov, a už som v hlave preberal jedálniček v pizzérke Evijo, že ktorú si dnes doprajem. Lebo časová rezerva do vlaku bola, nebolo treba sa hnať, tak to mám rád - veď výlet. Ako naschvál, v poslednom kopci nohy už umreli úplne, no prinútil som sa nejako sa na horizont vytočiť a netlačiť, hehe... Nasledovalo už len dochladzovanie motorov v rýchlom a po rokoch konečne hladkom zošupe do „mesta olympijských víťazov“, až ku Hronu, Margherita bola na stole, len to hvizdlo, a bolo po výlete. No paráda, všetko super, len tá priemerka – ako chromý keby jazdil. Ale čo už, raz aj dotrénujem. Možno :-)

Rišo Pouš