Štiavnické vrchy, severozápad: rozlúčka s ultrabežeckým rokom 2023

Rozmýšľal som, ako toto nazvať. Možno by lepšie pasovala „Ladomerská potkýnačka“. Majo skončil na zemi tuším dvakrát a strarý, dýchavičný pes s huspeninovými nohami sa potkýnal celý čas. Hlavne ale išlo o tú dobrú, aj keď ešte nie dlhú tradíciu - príjemne si skupinovo pobehať takto koncom jesene (teraz koncom novembra). Viac turistika ako beh, viac zima ako teplo. Akurát, že z „partie huspeninového psa“ sme ostali teraz len dvaja - aj preto, lebo toto bolo veľmi rýchle rozhodovanie zo soboty na nedeľu, keď nápor Arktídy mal v nedeľu poľaviť, najmä v južnejších pohoriach. Tak sa zrodil nápad ujsť do závetria a okoštovať svahy a doliny Štiavnických vrchov, tesne priliehajúce k doline Hrona, kúsok od Žiaru nad Hronom.

Vymysleli sme si také asi 45-kilometrové koliesko z Ladomerskej Viesky, cez Lehôtku pod Brehmi, ponad Vyhne, Revište, cez Sklené Teplice a osadu Konice. Skombinovali sme turistické značky a cyklotrasy, ale aj neznačené lesné cesty, plus dva krátke úseky že prerazíme lesom bez cesty, aby sme sa nejako logicky dostali z jednej značky na druhú. V tomto sú mapy.cz neoceniteľné, v kombinácii s gps v telefóne je to paráda, takto sa motať krajinou. Keby niekto chcel, gpx je hore a návod teda tu nižšie, v ďalších riadkoch:

Najprv teda po červenej na Kečku (490 m), čo nie je ani vrchol, len smerovník v lese. Cestou, že ak bude chuť, spravíme zachádzku do Horných Opatoviec, obzrieť čo ostalo po dedine, ktorú zrušili exhaláty z hliníkárne. Chuť bola, tak sme podľa gps začali zachádzať – a zistili sme, že stále ideme po červenej. Zjavne je už nejaký ten čas pretrasovaná, alebo mapy.cz mali tú červenú kedysi zakreslenú zle. Jasný signál, že nám treba mapy v telefónoch aktualizovať. Maketu dediny a kostol, ktorý ostal, sme teda obzreli, a pretože červená je reálne bližšie k dedine, ako na staršej mape v telefóne, tak nám odpadli špekulácie vymýšľať ďalší postup na Kečku po alternatívnej ceste a vrátili sme sa na značku poslušne po vlastných stopách.

Na Kečku potom po pevnej lesnej ceste, okolo chaty Maselno, jednoduché. Všade samý kopytník. Za Kečkou nás čakal boj s nespevnenými zvážnicami a krátky úsek krížom cez les – v miernom klesaní z nevýrazného temena Gráfovskej. Potrebovali sme sa napojiť na zelenú značku. Spočiatku (za Kečkou) pekná cesta po okraji zrázov, nad prírodnou pamiatkou Kapitulské bralá, aj nejaké výhľady do doliny Teplej pod nimi. Potom blatnato pod nohami, niekde aj lístím maskované konáre - no hospodárske lesy. Ale dalo sa - už to bolo primrznuté a vrstvičkou snehu kryté. Tak takto:

V zbehu potom prudké odbočenie doprava, na tú zelenú značku ponad potok Teplá. Cesta sa rýchlo zmenila na úzky chodník, traverzujúci strmé svahy, neskôr až zrázy, s početnými výhľadmi na protiľahlú Kečku nad Bralcami (bacha, to je iná Kečka). Pekné, pestré, technické, hravé. Čerešničkou na torte je tu známa Szabóova skala v ústí doliny – výhľady široké, aj na Pohronie pod nohami a vzdialený, mrakmi maskovaný hrebeň Vtáčnika vzadu:

Rýchlo sme potom zbehli dole do Lehôtky a rýchlo sme ju aj opustili, lebo tam štipľavo prefukovalo. Ale fajne sme sa zahriali už onedlho, štrikovaním pomedzi skalky, skaly, balvany, skalné steny, previsy - no proste interiérom PR Bralce. Dokonca jedno skalné okno a nejaké rebríky – neskutočná krajina, kde rozpadávajúci sa ryolitový masív dotvorili ľudia ťažbou kameňa. Stačí pozrieť na mapu, ako tade zelená značka kľučkuje. Parádne miesta, pár výhľadov. Zasekali sme sa tam hodnú chvíľu, lebo obzerať bolo čo a pobehovať sa tade ozaj nedá.

Do Janovského sedla sme potom už doklusali po normálnej lesnej ceste, preskočili sme zo žltej značky na cyklotrasu (2587) a začali sa po nej spúšťať nad Vyhne. Cyklotrasa inak „kvalitná“, tak na tlačenie aj smerom dole. Veď ako po traktoroch. Nám nevadila, nebolo to na dlhom úseku. Zámer bol dostať sa nad Repište, ale „obchvatom“ ponad Vyhniansku dolinu a popri „hrade“ Marcus. Tým smerom vedie na mape od smerovníka „Pri Žiakovi“ parádna, podľa mapy neznačená cesta, prevažne lúkami. Aj v realite je parádna a s peknými výhľadmi, ale už sú na nej nejaké cykloznačky aj miestne značenie. Takže spokojnosť, aha:

Prevažne pekná cesta rozhraním lesov a lúk potom pokračuje od toho pseudohradu na sever po žltej značke. Tu sme chvíľu kopírovali trasu Štiavnického ultra punku, ale na križovatke Priehon sme odbočili opačným smerom - doprava dole, smer Repište. Aby sme hneď po pár metroch uhli doľava, do lesa. Veď nebudeme predsa pobehovať po dedine, po asfalte, že? Lesná cesta po východnom (a čoraz strmšom) úbočí kopca Bralce nad Repišťom (aj toto je iné Bralce ako to predtým) po chvíli skončila a čakal nás druhý úsek bez cesty, poriadne hrboľatý. Z toho bralca na vrchole kopca sa dole lesom poriadne šutre gúľajú. Zapadané lístím a už aj snehom, v strmom svahu to bola jedna rozkoš pre nohy. Ale krátka, po chvíli už sme boli na zelenej značke a zase na trase Ultra punku.

Nasledoval prevažne zbeh do Sklených Teplíc, čím bližšie do doliny, tým strmší. Spestrili sme si ho krátkou zachádzkou na Pustý hrad (alebo hrad Teplica). Fakt je tam pusto, len nejaké zvyšky hradnej pivnice a obmedzený výhľad pomedzi holé konáre. Potom už teda strmo dole, Teplice už v tieni, slnko ešte maľovalo kostolnú vežu a okolité vrcholky. Prebehli sme areálom kúpeľov, popri pariacich sa travertínoch a davaj het.

Popri miestnom cintoríne sme nabehli do posledného dlhšieho/strmšieho stúpania, po žltej do osady Konice. Dobré cesty, horšie cesty, jedna osamotená chalúpka a pri nej dobre padla voda zo studničky, aj takto v zime bolo už treba dotankovať. O kúsok vyššie, z lúky, sme si vychutnali farebnú tieňohru nízkeho slnka za mrakmi nad západným horizontom, a potom už to ďalej také strmé nie je. Dokonca aj mierny zbeh v ústrety Konickému vrchu a ceste, ktorá do osady Konice vedie zdola, z kotliny. Na začiatku sme po nej chvíľu išli, oboma smermi, pri zachádzke do Opatoviec.

Žltá značka obchádza osadu Konice po chodníku zhora, lesom, lebo medzi domami kraľuje svorka chlpatých alarmov. Ale Majo súhlasil s trochou adrenalínu, tak sme to riskli direkt. Uvítaciemu výboru velil statný vlčiak. Jeho ochranka po nás síce poriadne vyštartovala a ziapala do roztrhania, ale s niektorými jej členmi sme boli už o chvíľu kamoši. Dokonca sa dali pomojkať, a potom nás slušne odprevadili von z osady.

Potom to už malo byť jednoduché – po žltej až do cieľa, v podstate len z kopca, lesom, po zvážniciach. Vlastne aj bolo, no znovu sa nám poriadne rozchádzala realita s mapami v telefónoch. Zato žltých značiek v teréne dosť, tak smer postupu bol jednoznačný. Len čím bližšie k dedine, tým viac blata a koľají. Aj nejakí miestni boyz tam akurát vyťahovali navijakom svoj pickup z trasoviska. Ale kadejako po okrajoch, po primrznutom, sme dokľučkovali relatívne čistí do cieľa, po necelých ôsmich hodinách.

Celkovo to bolo zaujímavé a celkom sme to dobre vystihli – blato na zvážniciach tak akurát primrznuté a väčšinou aj prisypané, buď lístím alebo snehom. Toho snehu tak akurát, aby sme sa neborili po členky, ale aby sa dobre behalo po mäkkom. Veľa chotárnych ciest, no len zopár rozbitých a rozjazdených zvážnic (hlavne na začiatku a na konci), kde by to bol pri teplotách nad nulou asi taký malý mordor. Poprepájali sme veľa pekných miest, pre Štiavnické vrchy typických, medzi nimi sme preklusávali po (stále ešte) jesenne farebných lesoch a lúkach. Aj modrej oblohy bolo dosť, a našťastie ani čelovky sme nepotrebovali, domagorili sme sa k autu tak akurát, s príchodom príšeria. A inak aj dosť tesne pred príchodom masívnej snehovej nádielky, ktorá dúfam definitívne otvorila skialpovú sezónu u nás. Normálne môžeme byť na seba hrdí, ako sme to parádne vymysleli a vychytali :-)

Obkecávač Ripo (H.P.) a fotomodel Majo