Štiavnický ultra punk 2023

Rozlúčka so sezónou pod súkromným patronátom Rada a spol. už druhý raz v Banskej Štiavnici a okolí, prešpurácka generalita znovu zohľadnila aj potreby nás „z ďalekého východu“ (teda približne od Nitry ďalej). O Belovi z KE (ktorý aj tak nedošiel) a o iných exotoch z druhého konca vesmíru ani nehovoriac - ešte že Slovensko nie je ako Čile. Ale zase – účasť len na pozvánky, prísny výber podľa nejakých tajných kritérií. Pozvánka pre ultrabulvár našťastie prišla – sa báli v tej Blave, že inak by ich nemilosrdne poohováral. SUT s týmto tu síce nemal nič, ale to združenie je v podstate tiež len hnusná slniečkarsko-sorošovská mimovládka, nacucnutá na ktovieaké zdroje od odporných imperialistov a neprávom si privlastňujúca dedovizeň našich rodných lesov a lúk na podozrivé pobehovanie. Ale že pozvánka prišla, tak o tom všetkom taktne pomlčíme a za judášsky groš budeme teraz chvíľu iba vychvaľovať (až na jednu výnimku), čo sa teda od piatka do nedele v Štiavnici a jej okolitých luhoch a hájoch dialo.

Lebo ono sa tam začalo kadečo diať už v piatok podvečer. Vraj. Lebo slušní ľudia až v sobotu ráno na štart prišli. Takže len z počutia – vraj to „brátyslafska smótanka dóbre róztočyla“ v Artkafé. No proste prišli ukázať na ďaleký  vidiek, ako sa v Blave žije, néééé? Pre bulvár len výhoda – účastníci piatkovej párty budú isto v sobotu ráno rozbití na kašu a ak náhodou ich ešte bude poháňať „zvyškový“, tak nie dlho a povlečú sa jak slimáky. Bulvár sa tešil, že aj nemenovaný trnavský šprintér, pri svojej obvyklej rýchlosti nezaostriteľný foťákom:

Lenže zo šprintéra nakoniec nebolo nič, lebo dobehol tiež vraj až ráno. Po štarte zmizol v hmlách a už ho nik nevidel, okrem posádok na kontrolách. Až v cieli potom kolovali zvesti, že preletel mestom a hneď šprintoval domov. Ale na to sme už zvyknutí – horšie bolo, že aj ostatní sa spod Piargskej brány rozbehli ako besní. Ktovie, či ich hnala predpoveď, sľubujúca večerný lejak, alebo skôr vidina pokračovania piatkovej ultrapárty. Možno aj závisť voči šachistom, rybárom či modelárom a podobným ľudkom, ktorí keď si chcú uzavrieť sezónu, jednoducho sa stretnú v krčme. Ultras si popri tom musia ešte oddrieť pár hodín v teréne. Tak nech to majú čím skôr za sebou.

Našťastie štart vyšiel, lebo nepršalo. Potom ale začalo, to Aladinovi nejako moc nevyšlo. Našťastie len tak, že sa neprášilo, Ale žiadne fotenie východu slnka sa nekonalo, a ani gýčové jesenné farby. No bulvár spokojný: myslel si naivne, že sa drží niekde v polovici pelotónu. Nie ako vlani, keď podcenil rýchlosť „pohodového komunitného vykluskávania“ a potom musel dobiehať. Ale aj tak sa mu zdalo, že sa beží nejako rýchlo a veľmi rýchlo prišiel na to, že sa mu to nezdá. Ale o tom potom.

Zatiaľ sa bulvár držal babských ritiek, ktoré okolo seba ako vždy nazhromaždil Budúci Bývalý Kamarát, lebo mu bulvár na jeho škemranie sľúbil, že pobeží s ním. Že sa budú spolu flákať. Preberali sa rôzne témy od fekálnych po akademické, a celkovo to pekne odsýpalo. Ale nejako stále viac sa objavovali porazenecké pindy, ako to kto na K3 v Sedle Červená studňa zabalí a stočí to namiesto do druhého okruhu dole do mesta, lebo že tu ho bolí, tam ho pichá, tu sa mu nechce a vôbec, že tie hnusné zvážnice za Konicami v druhej časti a tak...

Ale dážď ustal a slnko sa objavovalo stále častejšie, tak hádam to tých šmejdov prejde. Zvlášť, keď nám na K2 v Hodruši oznámili, že za nami je už len pár ľudí. Čoooooo? A to kedy nás všetci predchcali??? No tak to pŕŕŕŕ kamarát, to budeš musieť pekne potiahnuť z Červenej studne ďalej, bulvár potrebuje na fotkách ksichty, krv, pot a slzy, nie nejakú blbú prírodu!

Ale že fakt nie. Ako sme došli na K3, skoro celá partia tam ostala, ale že milostivý Budúci Bývalý Kamarát to ešte teda potiahne asi kilometer, kým sa značka odpojí doprava, dole do mesta. A on to OZAJ AJ SPRAVIL!!! Tým sa definitívne zmenil na Bývalého Kamaráta, za babskou riťkou ho to viac ťahalo ako za krásnym utrpením ultratrailovým:

Lenže bulvár si zároveň uvedomil, že z K3 odchádzali ľudia presne vtedy, keď tam prišiel – a to bolo dobrých 15 minút, kým sa tam napchával. Koho bude teraz fotiť, ozaj len tú hnusnú prírodu? Ešte aj ten ikonický starý moskvič z lúk pri Bartkovom majeri zmizol! Tak nič, forsáž zapnúť a naháňať obete pred objektív. Našťastie prvú dohnal už niekde v lesoch pred Janovským sedlom – krívajúcu, s vyvaleným členkom. Tak ju chvíľu nenápadne sledoval, či sa jej tá noha ešte viac nepodlomí a či sa nezvalí do ostružín, aby z toho niečo mal, ale nič. A bola príliš pomalá a že v Sklených Tepliciach končí, tak valil ďalej.

Našťastie o kúsok ďalej boli aj ďalšie obete, tiež čiastočne dochrámané, tak až po K4 mal vybavené, bolo koho fotiť. A odtiaľ vlastne až do cieľa, tak sa už našťastie nemusel naháňať. Skúsil ešte niektoré slabšie kusy presvedčiť, či by sa nechceli trošku skrvaviť, hlavu si rozbiť alebo tak, aby to bolo v reporte šťavnatejšie, ale nik sa nechcel obetovať. Tak sa sústredil už len na zbieranie pikošiek z piatkového večera. Ale aj tak sa nič nepublikovateľné nedozvedel, tak ani nepublikuje. Voľajakí slabí sú v tomto tí ultráši... Jediné, čo sa zadarilo, bola pocta nemenovanému klasikovi Vladovi J., na konármi a iným bordelom zahádzanej zvážnici niekde pred Žakýlskym plesom: „To čo toto, veď dole ide normálna cesta!“

Potom sa partia, do ktorej sa bulvár votrel, konečne vynorila z lesov na lúky pred poslednou obžerstvovačkou, a tam mali aj KLOBÁSU! Okrem nej konečne (až do cieľa) zase dáke výhľady, dažďové mraky v nedohľadne, ružový západ slnka, tak spokojnosť. A jedna provokatérka na bajku, ale to už bolo k hodovacím stolom blízko – do Jargištôlne po lúkach, stade po asfalte do mesta a psími chodníčkami do cieľa v Artcafé.

A tam to už vrelo, lebo bulvár sa ozaj dopotácal medzi poslednými. Historicky najteplejšia októbrová piatková noc mala svoje pokračovanie aj v sobotu, tak sa kvasilo von, a potom až do druhej (do záverečnej) dnu, v suchu. Lebo tie lejaky ozaj prišli, ale aj narodeninovú tortu bolo treba rozobrať a oslávencovi zožrať (Bulvár sa samozrejme priživil rád a týmto Náčelníkovi Radovi gratuluje), aj zvyšky z kontrol bolo treba podojedať, aj ultrababy samozrejme viac vynikli v tých večerných róbach za svetla. Nápoje, rôznymi promilami sýtené, tiekli prúdom, blbé reči tiež, dokonca aj Nízkotatranská stíhačka prišla na pretras. A všetci držali palce Paťovi Hrotekovi, ktorý sa za veľkou mlákou akurát dostával do tempa na najdôležitejšom svetovom Backyard Ultra.

Je fajn, že si ten svoj záver sezóny ľudia ultrapozitívni užili – možno naposledy, lebo ktovie, či budúcu sezónu ako „registrovaný zahraničný agent“ nebude musieť odísť napríklad SUT do ilegality. V podstate aj Vetromag je financovaný z imperialistickej cudziny, tak ktovie čo bude... Ale najmä ultrasezóna v zásade nekončí, hneď o týždeň je tu ďalšia punková šialenosť STOVKA POVAŽÍM, potom sú u susedov ďalšie akcie a v januári sa rozbieha okrúhly 10. ročník slovenskej ultraligy. Takže na zimný spánok sa ukladať netreba, treba sa tešiť čo máme a vrelo poďakovať Radovi a jeho druhom za túto punkovú akciu. Ale aj všeobecne Slovak Ultra Trailistom za celoročne vykonanú prácu pre blaho ultraverejnosti. Bulvár osobitne ďakuje aj za možnosť písať tieto svoje dojáky a krváky z takýchto akcií, o šialencoch pre šialencov.

Rišo Pouš