Zlomisková dolina: dymiace sopky a lepidlo

Veľkonočné horúčavy sa valili, no piatok mal byť ešte teplotne použiteľný. Nočný front čosi máličko prisnežil, zato na Popradskom už ráno nadnulovo a na hrebeňoch víchrica od západu. Tepla cez deň pribúdalo a z víchrice neubúdalo, zato dopoludnia azúro, že až plech!

Tak sa zrodil opatrný plán: cez Zlomiská a Východnú Železnú bránu nakuknúť do severov, do závetria. Zlyžovať Gerlachovské spády, podtraverzovať Pustú stráž a z Ťažkej doliny sa vynoriť v sedle Váha. Že zámer nevyšiel nevadí, aj tak dobre bolo. Ale po poriadku, takto bolo:

Pešovali sme od električky, v druhej polovici cesty by sa po tom čerstvom centimetri aj hádam opatrne dalo pásovať, ale obuli sme až za chatou, pri Popradskom plese. Úvod až pod Ľadové pleso: na zmrznutom špinavobielom firne žiarivo biely, lebo čerstvý povlak, pár cm vetrom ubitého, suchého a hutného snehu. Príjemný vetrík do chrbta a jednoznačne vyšliapaný smer.

Na hrane pod Zlomiskovou vežou akoby sme vošli do sopečnej krajiny – tak sa z vrcholkov naokolo „dymilo“. To tam víchor víril snehy a posielal ich na východ. V doline ale pohoda a keď, tak len jemné potlačenie do chrbta. Nad hlavami azúro neskutočné, no pohľad vpred, do Železnej brány, ukazoval v nej poriadnu metelicu.

Strmý južný traverz ponad Ľadové pleso, to bol taký hic, že fuj. A suchý sneh hneď sa zmenil na lepidlo. Lenže nezlepené s podkladom. Depo na križovatke výstupov do Východnej Železnej a Zlomiskovej štrbiny: mačky jednoznačne! Tam dole nového snehu aj do 20 cm, hore ale bolo vidno ľad.

Aj tak bolo: schodíky sme síce už mali, ale hore boli víchrom zaviate, ani mačky sa do toho ľadu miestami moc nechceli zasekávať. Posledné metre pekne po špičkách. Hore prevej, za ním neviditeľno, ako tam nárazy uragánu vírili sneh. V ich prestávkach sa zdola škeril čerstvo načechraný a poriadne veľký vankúš – no neodvážil by som sa tam nalyžovať.

Tak nazad: lyžba nič moc, kombinácia vlhčiny a ľadovej hrčatiny. Nižšie lepšie, homogénnejšie. Zlákala nás čerstvá stopa do Strážneho sedla, našťastie cestou hore moc nepieklo a vietor chladil. Ďakujeme predjazdcom, ktorí to potiahli do Západnej Železnej brány a predjazdkyniam smerom do Strážneho sedla. Ony potom valili nazad dole do Železnej kotliny, my na opačnú stranu, do Kotliny pod Dračím sedlom. Miestami aj príjemná lyžovačka to bola!

A naposledy smer hore, do Dračieho sedla. Aj tu samozrejme stopy (aj pešie), sneh aj firn pod ním už odmäknuté, dobre sa stúpalo, nepodklzovalo to a teplota stále znesiteľná. Len už sa mraky od západu valili, Končistá a spol. za nami už bez hláv. Hore sme ešte aspoň zospodu nazreli do centrálu Vysokej, odkiaľ práve schádzala partia pešiakov (ale aj polyžovanô sa zdalo byť), a už sme aj začali uvažovať, že peši vylezieme až hore... Keď vtom tu bol mrak a mlieko plnotučné - a bolo po výhľadoch.

V nehrubej, ale mokvajúcej a nohy lapajúcej vrstve sme neesteticky zoblúkovali popod Dračiu hlavu, do viditeľnosti. Nižšie potom miestami už lepšia lyžba, ale aj vodovejší sneh. Dno Zlomísk, to už bol len odjazd bez väčšieho potešenia, vlhký sneh spomaľoval lyže. Vyzuli sme, kde sme obúvali, akurát, že dole cestou už po SUCHOM (!!!) asfalte. No fuj. Hodinky som zastavil ešte predtým, pri kofole na Majláthke, no to je jedno. Asi to bola (za mňa) rozlúčka so sezónou, Lebo strašné hice idú na veľkú noc a ešte ten saharský prach do toho... Ale pri tomto počasí jeden nikdy nevie a tie pravé jarné firny sa ešte len rodia, že?

Rišo Pouš